Moji rodičia sa po skončení vojny a nástupom budovateľských plánov pokúsili opustiť tento štát. Buď bola chyba v orientácii, alebo ten čo ich prevážal bol hajzel – ono ho totiž nikdy nechytili. A keď tak spočítam pätnásť a pätnásť a tri plus jeden zastrelený /súhrnný trest pre žijúcich a striedavý pobyt v basách, nápravných a vzdelávacích inštitúciách Československa/, tak chyba mohla byť na obidvoch stranách. Na rozdiel od ostatných utekajúcich, z ktorých niektorých zastrelili – moju tetičku, jedného postrelili a zvyšok už potom láskyplne pozatvárali. A v rámci basy sa potom riadne zdecimovaný zvyšok mojej rodiny zoznamoval s krásami Československa, pretože putovali všetkými basami krížom krážom po celej republike.
Mama aj stará mama sa naučili v rámci tohto pomerne drahého kurzu pliesť a háčkovať. Sem tam sme občas popritom mali pohreby na štátne trovy. A neskôr som zase mávala háčkované a pletené šaty a svetre. Čiže nejaké dobré zvyky z basy a dôsledky prevýchovy mali svoj vplyv – aspoň na krátke a dlhé stĺpiky a občas nejaký ten zložitejší vzor.
Brat sa nejaký čas živil matematikou, ale keďže bol celkom dobre vybavený jazykmi a tie mu zabezpečovali pravidelnejší príjem, ako znalosť matematickej analýzy, a pretože analýza jeho príjmov mu po čase dala za pravdu a začal sa živiť ako tlmočník a sprievodca už počas školy. A teda sprevádzal to, čo do našej oázy cestovateľského ruchu pustili naše najdemokratickejšie hranice z demokratických. Často vodil sovietske skupiny po pamiatkach a občas mal problémy. Napríklad keď sa v Prahe dožadovala skupina sovietskych turistov pohľadu na slávny osloboditeľský tank. Nevedel a nemohol ho nájsť. Blúdil zúfalo po Prahe a nepomohlo ani neskôr to, keď ten tank konečne natreli na ružovo.
Brat je farboslepý a ružovú od zelenej nerozozná. Pri simultánke sa môžu súperi dohodnúť kto má svetlošedé a kto tmavošedé figúrky. Pri šachoch v tretej až piatej lige sa tento handicap našťastie stráca alebo aspoň bledne.
