Plocha bola pomerne veľká, zelená a a znalosti nulové. Dala som inzerát a čakala. Mala som jasné predstavy o svojom budúcom záhradníkovi – niečo nad päťdesiat s pupkom, nižší, nejaké vnúča, menej vlasov. Realita mala skoro meter deväťdesiat s kompletným chrupom a vlastnými vlasmi. Žiadna prehadzovačka. Tak mám právo aj ja na nejaký ten omyl. Pustil sa do záhradnej buriny, vykosil čo sa dalo. Stromy ostali v šoku a kým dovtedy marhule rodili raz za štyri roky – ale všetky naraz, začali pomaly a dôstojne rodiť každý rok. A to mám marhule, ktoré priťahujú všetky blesky z blízkeho a ďalekého okolia. Do každej z marhúľ už niekoľkokrát udrel blesk. Možno je to pre prítomnosť Slovnaftu a jeho zásobníkov s naftou lepšie, že to udrie vždy do mojej záhrady, ale moje marhule sa naozaj delia štiepením – jadra. Je zaujímavé, že si blesk nikdy nevšimol môj orech, alebo moju čerešňu. Jeden strom je vyšší, druhý zase širší, šanca trafiť cieľ bleskom je slušná. Nie, moje nedochované pokrivené marhule s podopretými konármi to schytávajú rok čo rok. Je pravda, že mám väčšie marhule ako moji susedia. No možno o niečo dosť väčšie ako ktokoľvek v mojom okolí. Ale či je to spôsobené bleskovým dozrievaním...
Myslela som si, že môj záhradník vydrží krátko.
„Môžem urobiť niečo so záhradnou chatkou?“ je úvodná veta každého záhradníka, ktorý zavíta do záhrady. Než úpravy záhrady, zaujíma ich vždy stará chata. Netuším prečo. Nie je ani krásna a vnútri nájdete všetko. Dokonca do jednej izby /z dvoch/ vedú dvere z výťahu. Že sú výťahové som zistila až po rokoch. Nedali sa otvárať ani zatvárať a boli zatarasené životne dôležitými vecami. Aj zlodeji a bezdomovci ich úctivo obchádzali.
Do chatky vedú dvojité bezpečnostné dvere. Naozaj dvojité a bezpečnostné – sú zlepené z dvoch dverí a na tento sendvič musím mať extra dlhý kľúč. Ktorý keď zlomím, je malér, pretože takéto monštrum už robia iba majstri. Naposledy som si dala spraviť štyri kľúče. Ale žijú z nich iba dva. Jeden to má za sebou a za posledným sa zľahli poličky. Jeden ma strýčko Pompom a druhý ja.
Socialistická minimalistická nikdy nedokončená stavba priťahuje nielen záhradníkov. Moje sendvičové bezpečnostné dvere /jedna časť sú borovicové dvere, pokračovanie je smrekové dvere aj so skleneným dlhým kukátkom, zaslepeným borovicovou časťou prvých dverí/ málokedy znamenajú prekážku pre nevolané a nevítané návštevy.
Môj vyšportovaný záhradník vydržal tri sezóny. Potom začal chodiť a kosiť menej a menej, až nakoniec prestal úplne. Ostalo mi možno po ňom a možno po nejakom inom bezdomovcovi /všetci moji záhradníci sa dožadujú možnosti bývania v chatke/ niekoľko špz a veľa kabeláže k mobilom – krásne sa s tým na jar uväzuje hrozno.
Víno sa z tej záhrady nikdy nedalo piť. Keby existovali slovenské indiánske mená, môj svokor by sa bol určite volal „ten čo poserie každé víno“. Víno sa nedalo ani naďalej piť, ani potom, čo umrel a prestal ho robiť. Úroda klesala a ja som počítala bobule.
Dala som nový inzerát. Okolité záhrady pustli a zrazu tá moja začala vyzerať lepšie ako susedné. Prestala som dostávať upozornenia, aby som niečo spravila s burinou. Susedné burinové polia zvedavo nakúkali cez plot a uvažovali nad tým, kedy sa pustia do mojej záhrady a či im ten symbolický, chatrný, deravý drôtený plot v tom zabráni.
„Môžem urobiť niečo so záhradnou chatkou?“
Teraz tam kraľuje strýčko Pom pom. Voláme ho tak, pretože čokoľvek zasadí, vykvitne a zarodí.
Mám o niečo slušnejších bezdomovcov ako moji susedia. Jeden u nich prezimoval až dozimoval. Našli ho na jar v chatke. Moji bezdomovci prídu otvoria a ani mi pritom veľmi neničia moje bezpečnostné prvky. Sem tam si vezmú kus traktora, iba špz ostávajú nedotknuté a omotané káblami. Čakajú až príde jar a bude treba uväzovať vinič.
One touch mal tento rok dva strapce a Nokia štyri, Alcatel by sa mohol na budúci rok spamätať. Sagem na rozdiel od ostatných žije na trojkovej sústave. Máva dve bobule na jednom strapci. Špz-tkami si opravujem drobné veci na dome. Jedna úspešne nahradila škridlu na plechovej streche.
