Môj otec bol vynikajúci strelec. Týmto spôsobom si vždy vystrieľal aj opušťák z vojny. Dokonca vedel dopredu, kedy bude mať voľno, podľa toho kedy sa malo strieľať. Lenže mám aj mamu. Starý otec hádzal diskom a vrhal guľou. To je individuálne riešenie za predpokladu, že máte mušku a na muške je váš cieľ je vzdialený zhruba od 15 do 60 metrov a pohybuje sa pomaly a v presne určenom výseku. Tetičku nerátam, tú mi zastrelili. A aj tak jediný šport ktorý robila, bolo plávanie. No a potom je tu mama.
Jedným z riešení by bol samopal – vzor AK-47. Jedna z mála ruských spoľahlivých vecí. Môže byť aj iný vzor, ale tento sa dobre pamätá. Teda niečo s čím, ak sa netrafím prvou ranou, tak mi ostáva ešte ratatatatatatata pokusov. Trochu nepríjemné je, že sa mi asi nezmestí do kabelky. A ak by sa aj zmestil, musel by o svoje miesto tvrdo bojovať s pribináčkom, kyslými cukríkmi – ktoré mám rada, cukríkmi proti kašľu – ktoré nemám rada a preto sa nemíňajú. Ale sú súdržné a po čase sa prilepia na všetko.
Musela by som ho nosiť rozložený v kabelke – ctím zákony. Občas a iba niektoré. A ako sa poznám, po čase by určite by nejaký dzindzik ostal v druhej kabelke, alebo by sa s ním nejaké z mojich detí hralo. Jasné a aby som nezabudla - mama.
Po ceste do záhrady je odstavený starý menší obrnený transportér. Podľa vzoru českých bratov je natretý na ružovo. A keď idem okolo, občas naňho nalepím ďalšiu margarétku. Tie margarétky sú trochu od pribináčkov, ale vďaka kašľavým cukríkom držia ako luteránska viera.
