„Pej devočka“ ponúkla ma sestrička a dostala som plechový pollitrák, ktorý som mala do seba naliať. „Pej devočka“ bol druhý najúčinnejší liek hneď po nejakom filipsovi – to chutilo ako slaná morská voda a možno to aj bol vývar z čierneho mora. Plechový pollitrák som dostala bez problémov, ale toaletný papier bol na prídel – malý štvorček na deň.
Ocitla som sa v nemocnici pre domorodcov. Daň za ruštinu. Cudzinci boli v nemocnici dľa inostrancov. Moja ruština stačila na domorodý špitál a neskôr na reparát z ruštiny.
„Doniesli sme ti niekoho,“ oznámili naši bratovi. Zdvihol hlavu od klávesnice a ukázal na svoje zásoby toaletného papieru. A potom tiahol strelcom a dal mat. Gruzínci boli z neho dosť nešťastní.
Držiak na infúzie bol putovný a statočne pískal na hrdzavých kolieskach po celej nemocnici. Keď som prišla na rad ja napichli ma nezávisle na tom, či bol deň, alebo noc. A keď sa náhodou natrafili – aj to sa stáva v dobrých rodinách, mala som biceps. Brat hral šachy s miestnymi Gruzíncami a ja som čučala na cintorín a občas som sa zvítala so stojanom na infúzie. Vylepšovala som si svoju ruštinu a nadväzovala bratstvá – so slobodou to bolo horšie. Na otravu žalúdka bol zákon. Štrnásť dní v špitáli. To ale náš zájazd mal byť už týždeň doma. Neľza. Zákon je zákon. Tak sa mama vybrala do miestneho rozhlasu a na priateľskej rozhlasáckej báze nakoniec vymohla naše prepustenie z ruského nemocničného zajatia.
Určité následky to má dodnes – s vareným hovädzím ma možno naháňať a zahraničným špitálom sa snažím vyhýbať – viac, alebo menej úspešne.
