Grécko – alebo plynulo po grécky za noc

Boli sem na Chalkidikách na polostrove a moja mama sa nudila. Robí to málokedy, ale skoro vždy to má katastrofálne dôsledky. Mala pocit, že na dovolenke nič nezažila a máločo videla. Ponuky na akýkoľvek výlet statočne ignorovala. V pondelok poobede vypadla elektrina a na oblohe bol oblak tmavej farby a vyzeral ako požiar. Zavolala som delegátku, povedala nám, že elektrický prúd nie je  /mňa síce skôr zaujímal ten oblak dymu, ale ten nebol podstatný/ a oheň zahasí búrka. My sme sa však nepýtali na elektrický prúd, ale na ohnivý mrak, ktorý sa medzitým priblížil k nám a sršali z neho iskry. Netváril sa veľmi priateľsky.  Naša delegátka povedala, že to nie je nič, nás sa to netýka, máme zostať tam, kde sme, nič nám nehrozí. Ak niekde horí, hasiči to uhasia, my sa  tým nemáme zaoberať. Veď „búrka zahasí oheň“. Zhruba pol hodinu sme pozorovali mrak a venovali sa svojej zmrzline v dobrej viere v delegátkinu informovanosť.

Medzitým som v cukrárni nakupovala zákusky. Teda zisťovala som, čo v ktorom je a používali sme vo veľkej miere prstoklad. Ako mrak rástol, prestalo ma zaujímať čo je v ktorom zákusku. Okamžite som dala zabaliť niekoľko kúskov a vrátili sme sa na apartmán. Potme som niečo nakrájala, rozdelila a jeden kúsok, ktorý odolal krájaniu som nechala na pokoji. Každý dostal niečo tmavé, niečo chlpaté, niečo s krémom ktorý tiekol, a s krémom, ktorý netiekol a k tomu lyžičku a už vôbec nik netušil, čo má na tanieri. Zbalili sme si doklady, notebook, knihy na ktorých nám záležalo a veci, čo sme chceli zachrániť a vypadli sme z apartmánu von.

Mrak bol stále červenší a blížil sa, lietali sadze a popol, ako v posledných dňoch Pompejí. Gréci si všeličo vykrikovali z balkóna na balkón a zaťahovali sa rolety na obchodoch. Nerozumiem po grécky /v tom čase ešte nie/.  Po pol hodine všetci Gréci, čo boli v okolí nášho ubytovania, nasadali do áut, nakladali rodiny a ťahali čiaru. Keď sme videli, že Gréci utekajú, zavreli sme apartmán a s pasmi v kabelkách a s notebookom sme utekali aj my. Teda ako kto. Moja mama mala v tom čase niečo po sedemdesiatke a ďaleko neutečie. Stopla som si okoloidúce grécke auto a poprosila som Gréka, aby ju naložil do svojho auta. Na kus cesty ju odviezol a tak sa dostala ďalej, než by to dokázala vlastnými silami.

Stratili sme sa od  seba ako rodina. Mama sa  pridala k prúdu utečencov, až skončila na jednom výbežku, kde bolo veľa áut a veľa ľudí. A začala byť tma. Aj keď o osvetlenie sa starali horiace olivovníky a borovicové háje v diaľke a sem tam ako ohňostroj vybuchlo a zahorelo krátkym plameňom auto. Obzor bol ožiarený olivovými a najmä borovicovými fakľami. Mama ostala na morskom brehu na ležadlách, kde boli tiež  stovky ľudí z rôznych krajín.

Skusmo sme sa občas ja a niekoľkí ďalší ľudia z nášho zájazdu pokúšali dovolať našej delegátke. Márne. Telefóny nedvíhala a na SMS neodpovedala. Ja som sa s deťmi brodila pieskom na pláži potme – pretože v tom čase už vypadla elektrina všade. Občas sme zisťovali smer a rýchlosť vetra. Bolo fajn ak fúkal od mora, lepšie, ak nefúkal vôbec, ale menilo sa to každú chvíľu.

Bolo jasné, že na pláži môžeme uniknúť ohňu – ak naskáčeme do vody, ale nie dymu. Oheň sa približoval čoraz väčšmi  a dýchalo sa čoraz ťažšie. Prestala som volať delegátke  a skúšala som volať 112 – tiesňovú linku. Po grécky neviem. V pravidelných intervaloch ma prepájali, občas niekto bol schopný povedať pár slov po anglicky. „Wait“. Ale nie o tom, aká je situácia, čo máme robiť, kam máme ísť a ako sa zachrániť.

Po pláži prúdili davy turistov s malými deťmi, buginami, kuframi. Boli tam všetky možné národnosti. Okolo jedenástej v noci som už bola schopná prekladať francúzštinu do slovenčiny /napriek tomu, že po francúzsky neviem/. Po polnoci som začala zvládať aj preklad do francúzštiny. Občas ma trápilo, že neviem ako skončil film Titanik.

Že je situácia naozaj vážna, to som sa nedozvedela ani na 112, ale z pohľadu na matku s malými deťmi, ktorá si spravila z prevráteného člna malý oltár a potichu sa modlila. Vedľa nej kľačali deti. V závetrí pred člnom zapálila niekoľko sviečok. V duchu som sa pridala k nej. Aj keď som mala určité pochybnosti, či zapálením sviečok dosiahnem uhasenie ohňa. V pozadí horiacich sviečok sa zapaľovali a horeli ako fakle na obzore borovice, olivovníky a sem tam k tomu buchlo nejaké auto. Líšili sa od seba najmä rýchlosťou vzbĺknutia – borovice boli najrýchlejšie, zvukovými efektmi – tam zase viedli autá.

Vrátila som sa naspäť na cíp, kde som  našla vďaka mobilu mamu.

Na drevenej lavičke spolu s mamou sedela rodina jedného ruského milicionára z Moskvy. Na vedľajšom ležadle bola grécka rodina s množstvom detí, to najmenšie nemalo ani mesiace, iba nejaké týždne. Stoličky oproti osídlila srbská rodina.  Rus zbehol k moru, namočil uterák, vyžmýkal ho, roztrhol vo dvoje a podal mojej mame polovicu. Poradil, aby dýchala cez ten mokrý uterák. Bola to dobrá rada.

Vietor rozdúchaval oheň, ktorý sa šíril rýchlejšie, ako stihli utečenci bežať.  Z nášho mysu sme videli, že celý obzor horí a bolo vidieť jednotlivé stromy ako okamžite vzblkávajú ako fakle.

Po celý čas okolo toho vydeseného turistického babylonu sa neobjavil ani jediný oficiálny človek, ktorý by bol vniesol do toho chaosu nejaký prvok organizácie a pokúsil sa tých ľudí nejako usmerniť alebo usporiadať. V tom čase už nám jedna dievčina z Grécka, ktorá ovládala angličtinu preložila správy z televízie, ktorú nahodili cez generátor, že „Fire is out of control“. 

V diaľke na mori som videla niekoľko veľkých lodí. Niekedy okolo polnoci oheň a zúfalstvo tak pokročili, že som vyslala lodiam v zálive signál SOS pomocou mobilu premeneného na baterku - môj mobil v tom čase obsahoval led baterku, ktorá v tomto prípade veľmi dobre poslúžila. Z veľkých lodí na obzore /jediný obzor, kde nehorelo/ mi odpovedali a ja som pokračovala vo vysielaní signálu, až kým sa k nám nepriblížili. Veľké nákladné rybárske lode vyslali záchranné člny. Tie mali hlboký ponor a ľudia museli vliezť do mora, aby sa do nich dostali.

Nastala tlačenica a hysterické pokusy dostať sa na čln. Pár rozumných ľudí to usmernilo a usilovali sa, aby sa na záchranný čln dostali predovšetkým matky s malými deťmi, ženy, starší ľudia a až potom chlapi. Niektorí mali zo sebou kufre. Časť kufrov ostala osamelo na pláži.

Člny mali hlboký ponor a nemohli sa dostať až ku brehu, tak aby sa ľudia dostali bez problémov. Bolo treba vliezť do tmavej rozbúrenej vody, prejsť niekoľko metrov po šmykľavých kameňoch a skalách. Asi som nevybrala najlepšie miesto na nalodenie sa, ale nebolo kedy veľmi preberať. Málokomu sa podarilo naskočiť do člna bez straty obuvi.

Mamu som dostala asi do 3 člna, keď boli už najmenšie deti nalodené. Ja som šla neskôr a môj syn až medzi poslednými.

Každý sme sa ocitli na inej lodi. Mama si svoje sandále napodiv zachránila – dokonca kompletný pár. 

Lucii a mne odplávali pri tom šľapky a obe sme po ceste do člnov postúpali po morských ježkoch. Ich ostne sú jediný suvenír, ktorý sme si doniesli z Grécka. Veľká časť ľudí prišla o svoju obuv a morskí ježkovia sa za tento hromadný nájazd turistov štedro odvďačili. Myslím, že sme poriadne zdevastovali miestnu kolóniu ježkov. Asi päťsto ľudí bolo odtiaľ zachránených  a asi tretina mala ježkov v nohách.

Egyptské rybárske lode nás zachránili. Niekoľko hodín spúšťali a nakladali člny s niekoľkými stovkami ľudí a prekladali ich ako batožinu na paluby lodí. Bolo to ťažké, komplikované a pre rybárov asi nezvyklé cargo. Utečenci boli všelijakí, no najmä vystrašení, zmoknutí, deti plakali, niektorí mali hysterické záchvaty. Námorníci nielen povyťahovali ľudí, ale organizovali na lodi ich umiestnenie, t.j. vyvláčili hore všetky stoličky, natiahli na palubu celtovinu a usadili tam tých, ktorým sa neušli stoličky, priniesli fľaše s pitnou vodou, usilovali sa ľudí upokojiť. Matky poprezliekali svoje premoknuté plačúce deti a utíšili ich. Po celý čas plamene šľahali vysoko a nie veľmi ďaleko od nás. Bola 1 hodina v noci, keď sa moja mama s mojou dcérou nalodili na rybársku loď a celú hodinu vláčili námorníci na loď ďalších a ďalších. Na brehu ostali opustené kufre.

 Ja som sa dostala na inú loď a Martin na tretiu. Nevedeli sme o sebe navzájom a iste sme neboli jediná takto roztrhaná rodina. Na maminej a  Luciinej lodi prevládala gréčtina, takže vôbec nerozumeli hlučným vyhláseniam o tom, čo sa robí, má robiť, alebo kam idú a čo s nimi bude. Na ich palube sa podávalo sa frapé /ľadová káva/ nektaríny a ovocie, Sedeli v kúte paluby a triasli sa od zimy.

Na Martinovej lodi bola aspoň čistá voda a na mojej nič. Ale v tom momente mi to nevadilo. Bola som  rada, že žijem a keď som si požičala od gréckej farmaceutky mobil, tak som vedela, že už aj Martin je na lodi. Myslela som, že moja kabelka je na dne morskom. Mala som dojem, že som si ju dala do člna  a v člne nebola. V prvých chvíľach záchrany som teda rekapitulovala, o čo som prišla. Môj zväzok kľúčov – kde časť kľúčov netuším od čoho je, a už to ani nezistím. Pas môj a Martinov. Dúfala som, že má u seba občiansky /geniálny nápad zalievať do umelej hmoty – ten by mohol prežiť/ a aspoň na ten sa dostane domov, a asi 50 Eur. Takže ma tá dvojhodinová plavba okolo nočného polostrova stála zhruba ako výlet, na ktorý deti s mojou mamou nechceli ísť  a ja som sa mu bránila zubami nechtami, pretože na mori mi býva zle.

Bolo mi aj teraz. To že človek prežije peklo, že je celá jeho rodina v poriadku a nakoniec zistí, že aj jeho kabelka nie je na dne morskom, mu asi nestačí k to mu, aby si žalúdok nerobil svoje. Uprene som sledovala horiaci polostrov a zakaždým som sa dozvedela, že ešte 30 minút a budeme tam. Kým bola rozbúrená hladina, tak som sa bavila s gréckou  farmaceutkou Mariou o jej rodine, o mojej rodine, o Bratislave a Thesalonikách. V momente keď sa hladina ustálila, obe sme zozeleneli a naša komunikácia sa značne obmedzila.

Na mojej lodi bol babylon, ktorému som vďaka pokročilej nočnej /resp. rannej hodine rozumela/. Spolu so skúšajúcim z autoškoly v Shefielde sme roznášali deky, upokojovali pasažierov a tlmočili im pokyny z a do rôznych jazykov. 

Lucia svoj mobil vykúpala v mori. Nebola jediná. Množstvo turistov prišlo o svoje doklady a až sa more ustáli bude možno posielať rôzne umelohmotné kartičky na breh. Osobne sa teším až vyplaví našu zbierku k neexistujúcim, alebo nefungujúcim spoločnostiam. Postupne sme sa spojili.

Keď sme zistili, že žijeme, hoci každý na inej lodi, prestali sme sa triasť od strachu  a ďalej sme sa triasli už len od zimy. V mokrých šatách na nočnej palube.  O štvrtej ráno prirazila naša loď k brehu Novej Moudanii. 

Mama nechala na palube zvyšky Rusovho uteráka. Za ten čas, čo záchranné člny privážali ďalších ona cezeň predychávala dym, uterák nadobudol vôňu oštiepku.

Na brehu Novej Moudanii sme sa zvítali. Na autobus, ktorý vozil utečencov na zberné miesto do miestneho divadla v meste Moudania, sa zas nastupovalo v poradí matky s deťmi atď. No, my sme nešli na autobus ale zavolali sme sanitku, pretože ja aj Lucia sme nemohli poriadne chodiť. Mali sme chodidlá plné ježkovských pichliačov.

V nemocnici nám chodidlá ošetrili, ale nemohli nám vytiahnuť všetko. Vytiahli iba tie, ktoré trčali. No, aspoň ich ošetrili, predpísali nám lieky a zaviezli nás sanitkou do divadla. Tam sedeli, ležali, premávali ostatní stroskotanci.

Niekedy okolo šiestej nad ránom prišiel anglický delegát z cestovky Marco Polo, chvíľu po ňom z Thomasa Cooka a TUI.  Marco Polo si zisťoval, kto z jeho ľudí tam je a čo by mohol pre koho z nich urobiť.  Potom prišla delegátka z cestovky TUI, Nemka, zbierala si svoje ovečky.  Prvý odviezol Cook svojich Angličanov.  Potom pani z TUI tých svojich. Tá sa najviac angažovala aj pre také osirelé národy, ako sme boli my. Všetky cestovné kancelárie  brali svojich ľudí do hotelov po veci a viezli ich na letisko. 

Gréci zmizli spomedzi nás, ani sme nevedeli ako, po čase sa stratili aj Srbi. Iba o Čechov a Slovákov sa nikto nezaujímal. V tejto situácii som sa obrátila o pomoc na našu ambasádu. Pretože delegátka z našej cestovnej kancelárie nejavila o nás záujem, nedvíhala mobil a neodpovedala na SMS. Ambasáda nám prisľúbila poslať autobus. Do Pefkohori totiž odmietali všetky ostatné autobusy iných cestovných kancelárií ísť, s tým, že tam ešte horí, nevedia či je to prejazdné a nemajú správy o situácii. Tesne pred príchodom autobusu z ambasády nás zobrala na  milosť TUI a naložila nás s poslednými svojimi dvomi turistami a s českou skupinou.

Čechov bolo viac a keď sa podľa nášho príkladu obrátili na svoje vyslanectvo o pomoc, povedali im, že je to vec cestovnej kancelárie.

Po návrate do Pefkohori, požiar bol síce trochu ďalej, ale popol lietal naďalej.  Medzitým naša delegátka z cestovnej kancelárie hlásila na všetky strany, že je všetko v poriadku „situácia stabilizovaná“ a nik nechýba. Jej nik nechýbal. Zo 140 Slovákov chýbalo neviem koľko, ale dosť. S nami sa vracalo spolu 9 Slovákov, ktorí naozaj nikomu nechýbali.

Lodí a zberných miest bolo viac a Slováci boli roztrúsení po viacerých zberných miestach. Len inde to bolo menej dramatické: záchranné člny boli gumené a prišli až k brehu, ľudia nastúpili suchí a dostali sa späť s inými národmi, ktoré sa viac starali o svojich ľudí.  Krátko po poludní sme sa dostali do nášho apartmánu.

Na stole ostal nedotknutý posledný trochu vyúdený zákusok a za denného osvetlenia som ho konečne dorazila na štyri kusy. Všetko čo sme sa pokúsili zachrániť bolo vykúpané, alebo to aspoň navlhlo. Časť elektroniky sa odporučila hneď a zvyšok postupne skapal na našom území.

Zasolení, vyúdení, po prebdetej noci, voda netiekla, nebola elektrina, nemohli sme sa ani osprchovať. Kúpili sme zopár fliaš pitnej vody a tými sme sa po kúskoch a na etapy polievali.

Naša “delegátka“ nám po tejto strašidelnej noci povedala, že všetko je v poriadku a môžeme pokojne ostať tam, kde sme. K večeru popol hustol a dym štípal v očiach. Ťažko sa dýchalo. Pefkohori bolo už druhý deň bez elektriny a bez vody. Keď sa o nás zaujímalo už aj vyslanectvo, pohla sa aj naša delegátka.

Večer okolo šiestej prifrčala na skútri a zahlásila zo dvora apartmánov, v ktorých boli slovenské rodiny, že všetko je v poriadku, bude sa spať tam, kde sme a keby sa plamene priblížili tak na dvadsať metrov od nášho ubytovania, aby sme prišli do reštaurácie FOX, a že sa tam dozvieme, ako a čím nás odvezú odtiaľ. Na otázku, čo so starými ľuďmi ako je napríklad moja mama, ktorí neutečú tak rýchlo a obratne, a možno nie sú spôsobilí ďalšiu noc absolvovať taký armádny výcvik ako v predchádzajúcej noci, mi odpovedala, aby som mamu  nechala tam a však si dodatočne po mňa príde, až pominie nebezpečenstvo.

Keď stála pri svojom skútri a štekala po nás, aby sme nerobili paniku, zatiaľ čo na pozadí jej čierneho trička lietali sivé vločky popola a červený mrak sa hrozivo blížil, asi desiati ľudia z vedľajších apartmánov ju obkľúčili a kričali na ňu, že tam neostanú a chcú už aj  a okamžite aspoň na letisko.

Tam budú sedieť na kufri a čakať na lietadlo.  Delegátka sa pokúšala naskočiť na svoj skúter a zdrhnúť,  kričala na ľudí, že ona je tu na to, aby oni  počúvali ju a nie aby ona počúvala ich. Že ona chráni ich záujmy. O tom nikto nechcel počuť a už nikoho nezaujímalo, čie záujmy chráni tento človek. Ľudia chceli predovšetkým odísť z miesta, kde štípal v očiach dym, padal popol, nesvietilo svetlo už dva dni a z kohútikov netiekla voda. Nakoniec takto obkľúčená a veľmi urazená delegátka prisľúbila, že o desiatej večer možno povie, kedy a kam pristavia autobus, aby odviezli do Thesaloník turistov, ktorí načisto stratili dôveru a trpezlivosť.

O pol deviatej večer prišla a povedala, že autobus príde o pol hodiny. Nuž, zhromaždili sme sa všetci s batožinou na určenom mieste.

Cestovka vykladala ľudí z autobusov na jednej križovatke a tam ich aj naberala. Z nášho apartmánu na tú križovatku bolo asi 100 m. S kuframi a s dobodanými nohami a v dyme - dosť.

 Keď sme naložili kufre do autobusu, oznámila nám, že nejdeme na letisko do Thesaloník, ale niekde inde, kde nám na tú noc vybavili náhradné ubytovanie. Neboli sme nadšení. Zasa vykladať kufre, zasa šliapať s nimi niekoľko sto metrov,  kto vie do čoho.

Rozviezli nás naozaj do viacerých ubytovacích miest v okruhu niekoľkých  kilometrov.  Z nejakých dôvodov, ktoré nepochopím, zase autobus zastal inde /príliš nízka  hladina vody, ako pri rybárskych lodiach?/ a ľudia museli so svojimi doráňanými nohami a s kuframi šliapať. Vôbec nechápem, prečo autobus nemôže zastať tam, kde sa ľudia majú ubytovať. Ospravedlňovali sa nám, že ubytovanie bude horšie, ako sme mali doteraz. Bolo lepšie. V porovnaní s kurníkom a funkčnou záchodovou doskou. Bola tam skriňa a kreslo na sedenie. V miestnosti sme mohli byť naraz aj štyria.  Luxus v porovnaní s predchádzajúcimi dňami.  

Na druhý deň sme v stanovenom čase boli na mieste, kde sme sa mali zhromaždiť. Keďže z nás štyroch dve veľmi zle chodili s ostňami morských ježkov v chodidlách a mama aj bez ježkov má svoje roky, neboli sme schopní tú vzdialenosť prejsť s batožinou. Iná delegátka čelila našej nedôvere pri ubytovaní a zabezpečila, že nás nakoniec okolo polnoci odviezli na ubytovanie a na druhý deň na poludnie z ubytovania.  Ale tí ostatní si to  museli odkráčať, niektorí až dva kilometre a s kuframi.

Čakali sme teda na autobus na stanovenom mieste. Prišiel a zastal o takých tristo romantických metrov ďalej od nás. Opäť telesné tresty za pichliače v nohách, váhu kufrov a starobu.

V prospektoch nikde nestálo, že na dovolenku môžu ísť len zdatní športovci od pätnásť do dvadsaťpäť rokov. 

Bola to nezabudnuteľná dovolenka – možno pre iných a pre Chalkidiky asi tiež. Fakt je, že po našom odchode to trvalo niekoľko rokov kým sa obnovili borovicové háje. Koľko trvá obnovenie ježkovskej kolónie, netuším. Ja som si zamilovala Grécko ako miesto s bohmi a polobohmi, ktorí sú pomerne ochotní a občas pripravení pomôcť.

Doma sme si potom každý večer otŕčali kopytá proti svetlu a pomaly vyťahovali ježkov. Skúšali sme rôzne techniky a rady  a navzájom sme súťažili, komu sa podarí vytiahnuť dlhší osteň. Myslela som, že to s nimi vydržíme až do Vianoc, ale posledného som vytiahla niekedy v polke novembra. Lucia sa ešte s ježkovým osídlením vybrala do Kodane a ako správna malá morská panna krívala po Kodani a obzerala si pamiatky, čo jej  ježkovia  dovolili a sily stačili.