Londýn
Šla som s kamarátkou, ktorú síce nepravidelné slovesá nechávajú chladnou, ale vedela vždy, kde som založila malú mapu metra, veľkú mapu Londýna a na rozdiel odo mňa veľmi rýchlo pochopila, že tie autá skutočne jazdia po opačnej strane. Ja som si ako trotl musela čítať: „Look left, look right.“ Chvíľami som sa správala ako anglický lord so svojim sluhom. Celkom dobre som chápala, ako môže niekto za určitý počet dní absolvovať cestu okolo sveta. Ak sa vykašle na kultúru na pamiatky a na domorodcov. Ani jedno som nemala v úmysle.
Harrods – na zoznam mi to dopísalo dieťa: „Musíš tam vidieť záchody.“ Vchádzala som do budovy, a ochranka ma požiadala, aby som dala ruksak z pliec dolu a držala ho v rukách:
„To mi ale ostane málo rúk na nakupovanie.“ Ohradila som sa. Naivne som si myslela, že okrem WC tam mám aj niečo nakúpiť. Pri prvej cenovke som pochopila, že nákup sa konať nebude. A WC som nájsť nemohla. Zato odniekadiaľ šla ária z Aidy a tak som šla aspoň za zvukom, keď už nie za nosom. Kúsky opier prichádzali a zase odchádzali z rôznych miest. Bola som jediná, koho to zaujímalo. Ostatní normálne nakupovali a ja som sa preháňala schodiskom s balkónikmi, kým som zbadala opernú speváčku. Tento krát z detského poschodia spievala kúsok z Carmen. Zatlieskali sme s kamarátkou a vychutnávali sme si túto neočakávanú kultúrnu vložku. Spievala iba pre nás. A presunuli sme sa zase na ďalší protibalkón, aby sme si vychutnali ďalší kúsok opery. WC som nakoniec našla, bolo krásne s bordovými kobercami a zlatými kohútikmi, ale aby som kvôli nemu dávala svoj ruksak z pliec, tak to zase nie. Ale kvôli kúskom z Figarovej svadby by som to vydržala.
Budova súdu v 10 obvode v Londýne. Nebola na zozname, ale vlákali ma dnu. Bránila som sa, že som turista z bývalého východného bloku a že si u nich nič nedám. Vábiteľ bol livrejovaný a ja som si myslela, že je to reštaurácia /nerozoznám ani naše uniformy/. Vykľula sa z toho nádherne zreštaurovaná pamiatka s intarziami, a mala som to aj so sprievodcom – Egypťanom, žijúcim už roky v Londýne. Vymenili sme si názory na súdny systém u nás a u nich, porozprávala som mu, kde sedeli moji predkovia a začo, a on mi dal svoju egyptskú verziu a prečo je v Anglicku a prečo musel ujsť z Egypta.
Londýnske parky som si nechávala na moment, keď sme už boli uťahané a ďalšie múzeum a katedrálu by sme už neprešli. Vyberali sme si podľa ruží, veveričiek, voľných miest na ležanie, vzdialenosti od metra. Dbala som na to, aby aspoň zo začiatku sme boli zakaždým v inom parku. Na tretí deň už bolo jedno, koľko ružičiek má park, a dôležité bolo, aby bol blízko od metra. Ale aj tak zvíťazil ružičkový.
Greenwichský poludník – bol na zozname - musím. A až keď som na ňom stála, bolo mi jasné prečo. Vnútri je múzeum venované navigácii a extra časť pánovi Johnovi Hadleymu. A boju jedného vynálezcu za svoj objav a jeho potomkov, kým im to uznali a konečne aj vyplatili sľúbenú odmenu. Totižto dosť veľa lodí malo problém s presnosťou navigácie a rozmiestnením skál a už potopených lodí. A tak na základe sira Cloudesley Shovella /najprv námorný hrdina a neskôr potom, čo sa mu podarilo potopiť časť svojej vlastnej flotily, tak to už s hrdinskosťou začalo byť išlo trochu ku dnu - bola to asi najväčšia britská námorná ku dnu idúca katastrofa. Ani toto ale nezabránilo tomu, aby Shovellove telesné ostatky boli prevezené a pochované v Londýne vo Westministerskom opátstve so všetkými poctami a jedným pomníkom. /v roku 1707 ukecal Parlament aby vypísal odmenu za vyriešenie problému navigácie. Toto motivovalo Hadleyho do tej miery, že zhotovil oktant, ktorý meral vzdialenosť slnka, alebo hviezd. Kráľovská spoločnosť, než by zaplatila, vytkla Hadleymu, že ten prístroj je príliš veľký a ťažký /napriek tomu, že plnil funkciu a vo vypísanej odmene o rozmeroch nebola zmienka/. Testoval to aj Halley a napriek tomu, že to odobril – bolo to lepšie aj ako veľký teleskop na Wanstead, prachy naďalej trčali u kráľovskej spoločnosti. Kráľovská spoločnosť potvrdila svoj charakter, a tak aj keď Hadley vyrobil menšiu a vylepšenú verziu – vyskúšanú a odobrenú observatóriom, vysvetlili mu, prečo prachy neuvidí. K odmene sa nakoniec dostali až potomkovia Hadleyho.
Kopec pod ním je obsypaný dekami a ľuďmi, ktorí sa tam robia piknik, stretnutie, alebo iba oddychujú. Okamžite som sa pridala k davu a ani mi nevadilo, že si svojich 2 krát dva metre voľného priestoru najprv musím pohľadať, dobyť a vykolíkovať svojím ruksakom a unavenými teniskami.
Bobby - anglickí policajti, ich služby som využívala pravidelne . Boli milí a vedeli kde sa nachádzame a kde je to, čo zúfalo hľadám. S turistami majú nekonečnú trpezlivosť.
Telefónna búdka – trvalo dosť dlho, kým som našla svoju prvú, ale stála a stála za to.
Britské múzeum – na to aké je veľké a rozľahlé som sa ho nahľadala celkom slušne. Ocenila som, že nevidiaci návštevník si môže siahnuť na jednotlivé exponáty. A že vidiaci toho má naozaj dosť na pozeranie a vychutnávanie si.
Londýnsky most – keď ide človek na vlastnú päsť, tak mu nič nebráni aby sa pridal ku skupine a vypočul si kus histórie. Vliezla som do malej a nenápadnej katedrály. Vnútri bol model Toweru a miestny anglický sprievodca vysvetľoval na miniatúre Toweru a Temži, prečo tak často londýnske mosty padali. Sprevádzal to so spevom, tancom a na originálnom kuse starého chleba pre chudobných /stále vyzeral lepšie, ako ten čo kúpim teraz v obchode/ ukazoval tvrdý kus londýnskej histórie o požiaroch a hladomoroch.
Anglická šlusnosť, alebo keď vypadne metro. Plánovaná odstávka mojej trasy padla práve na mojich niekoľko dní. Stáli sme na zastávke a dívala som sa ako poslušne sa ľudia radia podľa toho ako prichádzajú. Nik sa nepredbiehal, netlačili sa. Keď prišiel preplnený autobus – nastupuje sa jednými dvermi a nik by toto pravidlo neporušil, a naznačil, že ďalších ľudí nevezme, nik mu nezačal nadávať, ukazovať a ľudia pokojne počkali na ďalší spoj. Pre mňa to bolo niečo úžasné. /Nie som si istá, že ak by v Bratislave konečne bolo metro, že by to toľko zmenilo/.
Trafalgar square - nech som sa vybrala kamkoľvek, vždy som si dala aspoň jedno čestné koliesko okolo neho. Tam som dostala aj prvé vysvetlenie od slepého Londýnčana. Sedel na lavičke a ja som sa ho spýtala, ako sa niekam dostanem. Tú bielu paličku som si nevšimla. Dostala som presnú navigáciu cez hodinový ciferník. A keď som konečne bola rozhodnutá opustiť Londýn, zavolalo moje dieťa, že na Traffalgarskom námestíčku je loď v skle a že s mám tam vrátiť a nafotiť to. Čiže Trafalgar, netrafalgar vrátila som sa k nemu znovu a bola to moja posledná kultúrna pamiatka.
Moja angličtina. Pár mesiacov predo mnou navštívilo Londýn moje dieťa aj s kamarátkami. V jednom momente sa v autobuse k nim otočila miestna domorodkyňa s nezabudnuteľnou vetou:
„To je ale odvaha vybrať sa s takou angličtinou sem.“
Moje dieťa má roky slušnej výchovy za sebou, takže namiesto toho, aby niečo odseklo, usmialo sa.
Ja až takú dávku slušnej výchovy za sebou nemám, a najmä som si bola vedomá, že moja angličtina je niečo úplne iné. Na mojich vratkých školských základoch bol naviaty celkom slušný nános piesku. Tak slušný, že sa dal na tom postaviť hrad. So spústou vežičiek, hradnými kanálmi a pevnými hradbami. Kadiaľ neprepustí len tak nejakého neurčitého člena. Žiadne poznámky na adresu mojej angličtiny sa nekonali. Možno preto, lebo sa Londýnčania v tom čase chystali na olympijské hry a média do nich vpašovávali odolnosť voči prízvukom a drobným a väčším prehreškom voči gramatike. A možno preto, lebo takých privandrovalcov bolo v celom Londýne na každom kroku dosť.
Ak nerátam chcípnutie anglického autobusu v strede jazdného pruhu. Čo znamenalo, že v záujme našich kufrov a nášho zdravia nás nemôžu pustiť von – aby si našinec zohnal /na zavolanie už nebol čas/ taxi a nejakým spôsobom sa dopravil na letisko. Sedeli sme a čakali na ďalší autobus, kým nás nepreložili a nepokračovali sme na letisko. Tam pre zmenu štrajkoval letiskový personál a nám ubiehal čas. Pomerne rýchlo. Takže keď sme sa prepasírovali cez všetky kontroly, bežali sme s príručným kufríkom a s jednou taškou BEZ koliesok cez nekonečné chodby letiska. Nemusela som sa pozerať kde je vľavo a vpravo, ale kde je moja brána a koľko času mi ostáva kým mi ju pred nosom zaklapnú.
Look left. Look right. Kamkoľvek vás osud zaveje, vždy stojí zato mať oči otvorené.
Bobby ?
Hyde park aj s ukecaným kútikom
A kvôli tejto fľaši som sa hnala posledný krát Trafalgarom.
zachovalý chlieb
malý domácí škripec - funkčný
miestny sprievodca parkom
pred plastikou
po plastike
toto má byť myslená poludníková čiara ?
Dora Kubinova
Ubľa - utečenecký tábor
Obrázky z utečeneckého tábora v Ubli, štyri dni na konci sveta, kde lane zdravia dobré ráno. A o dobrú noc sa človek podelí hoci aj s líškou.
Dora Kubinova
Uťahaná vrana
/hymna uťahaných a nevyspatých matiek/ Letí vrana zavčas rána, za ňou kŕdeľ vraných detí. Chudák vrana takto zrána, uštvaná a uťahaná.
Dora Kubinova
Kapitálny úlovok
Obliekala som jedno dieťa, kamarátka druhé a bola som otočená chrbtom k vode. Vedľa nás sa rozkladali dvaja rybári. „Tam sa topí dieťa!“ zvolal jeden z nich. Skontrolovala som si drobizg pri sebe.
Dora Kubinova
Keď šéfa okradne jeho podriadený
Šéf nebol nič moc, čo už človek môže očakávať od šéfa. Ale mal peknú dcéru, zamestnanú taktiež u nás a s ňou randil môj kolega. Intenzívne randil. Pretože okrem iných tajomstiev sa dozvedel aj heslo do sejfu a jeho umiestnenie v byte. Do ich súkromného bytového rodinného sejfu. A niekoľkokrát ten sejf vyčistil. Chvíľu trvalo, kým šéf zistil, že mu tam niečo chýba a ešte dlhšie kým došiel na to, kto mu v rámci randenia s jeho dcérou čistí jeho najvlastnejší sejf. Kto chodí s jeho dcérou, to už asi vedel. Aj keď nejakým vysokým IQ a kombinačnými schopnosťami neoplýval. Zase ale dokázal zohnať a dokonca aj zavesiť napriek našim hlasitým protestom mimoriadne škaredé kalendáre na aktuálny rok.
Dora Kubinova
Fékre
Keď človek v 70 rokoch ovdovie, nie je to nič príjemné. Ak pritom niečo podedí je to ešte stále dobré. Ak je ale predmetom dedičstva trabant, začína to smrdieť minimálne dvojtaktom. Edka zdedila desaťročného trabanta. Vodičský preukaz mala niekedy z obdobia o medzi prvou a druhou päťročnicou a za volantom nikdy nesedela. Čo by ale človek neurobil z lásky k nebožtíkovi. Edka bola ešte aj jogínka. Dosť vražedná kombinácia – občas aj sebedeštrukčná plus blízke okolie asi tak do 100 metrov. Spokojne relaxovala za volantom, hlboko sa sústreďovala na svoje dýchanie a na svoju bránicu. Jazdenie sa stávalo pomaly jej pôžitkom. Ono toho človek veľa po sedemdesiatke zo života možno nemá, ale trabant určite obohatí váš kultúrny a spoločenský život. Ak nie inde, tak aspoň na pumpe.
Dora Kubinova
Orientačné dozvuky
S orientáciou v priestore sme mali problémy všetci v rodine. Dokonca sa to tiahlo niekoľkými generáciami, keď to tak počítam. Starý otec ostal trčať v zajatí v šírej Rusi a kým na začiatku bol ako zajatec školníkom, neskôr mu dovolili učiť, pretože učíteľnica sa chcela vydávať a na Sibíri bola najbližšou anglicky hovoriacou náhradou za učíteľnicu angličtiny môj starý otec. V tom čase vedel niekoľko jazykov a práve sa ako ruský zajatec vykonávajúci v rámci zajatia prácu školníka učil po rusky a teda mohol začať učiť na anglijskom jazyke. Mohla vypadnúť pomerne veľká časť učiteľnic, v tom čase vedel už nemecky, francúzsky...Latinu síce nesekal, ale maturoval z nej s vyznamenaním. Ruštinu sa teda učil v rámci zajatia a slovenčina bol až posledný jazyk, ku ktorému sa dostal. Pravdepodobne by zvládol aj telocvik, pretože bol atlét a hádzal diskom. Asi dosť ďaleko, pretože bol nominovaný na olympiádu, ktorej sa nezúčastnil. Zdalo sa mu v tom veku dôležitejšie oženiť sa a postarať sa o rodinu, než šaškovať na nejakom štadióne v rámci olympiády.
Dora Kubinova
Grécko – alebo plynulo po grécky za noc
Boli sem na Chalkidikách na polostrove a moja mama sa nudila. Robí to málokedy, ale skoro vždy to má katastrofálne dôsledky. Mala pocit, že na dovolenke nič nezažila a máločo videla. Ponuky na akýkoľvek výlet statočne ignorovala. V pondelok poobede vypadla elektrina a na oblohe bol oblak tmavej farby a vyzeral ako požiar. Zavolala som delegátku, povedala nám, že elektrický prúd nie je /mňa síce skôr zaujímal ten oblak dymu, ale ten nebol podstatný/ a oheň zahasí búrka. My sme sa však nepýtali na elektrický prúd, ale na ohnivý mrak, ktorý sa medzitým priblížil k nám a sršali z neho iskry. Netváril sa veľmi priateľsky. Naša delegátka povedala, že to nie je nič, nás sa to netýka, máme zostať tam, kde sme, nič nám nehrozí. Ak niekde horí, hasiči to uhasia, my sa tým nemáme zaoberať. Veď „búrka zahasí oheň“. Zhruba pol hodinu sme pozorovali mrak a venovali sa svojej zmrzline v dobrej viere v delegátkinu informovanosť.
Dora Kubinova
Zozelená ako fras
Stala som sa majiteľom záhrady. Deti mali občas pocit, že by sa tam malo niečo dopestovať. Niečo by malo kvitnúť a prinášať radosť a plody. A ja by som mala byť nadšená, že sa môžem oháňať motykou a hrabľami. Preto už niekoľko rokov sadím v rôznych obdobiach paradajky na to najslnečnejšie miesto. Moje prvé paradajky začínajú tam, kedy iní končia. V októbri mám niekoľko zelených plodov, ktoré ma rodina donúti pred prichádzajúcimi mrazmi obrať. V nádeji, že sčervenajú a budú sa dať jesť.
Dora Kubinova
Záhradnícky kásting
Zdedila som dom a záhradu a nemala som na ňu jednak dosť času a zároveň dosť vzdelania. Pestovateľské práce, ktoré sme mali na škole boli primárne určené na to, aby náš školník mal čerstvú úrodu – my sme z toho okrem hrablí a rýľa nič nevideli. A to som sa snažila z tých hodín uliať ako sa len dalo. A dalo sa.
Dora Kubinova
Architekt v dome
Bude mať dom menej chýb, ak to spraví tancujúci odborník s plochými nohami a okrúhlou pečiatkou? Alebo s okrúhlymi nohami a tancujúcou pečiatkou. Neviem vyskúšala som skoro všetky možné kombinácie a odrody remesla architektonického. Chvíľami bolo dosť tektonické a vrásnenia prebiehali v pravidelných intervaloch.
Dora Kubinova
Beh vytrvalostný - na trate krátke, alebo niečo pre svoje zdravie
Keď sa človek dožije päťdesiatky rokov – teda niečo okolo pol storočia – pre tých ktorým by to pripadalo ešte stále hanebne málo, tak zhruba jedna dvadsatina tisícročia znie už dosť veľkolepo, aby som sa zamyslela nad sebou a rozhodla niečo so sebou spraviť. Pár pokusov prebehlo za posledné roky, ale boli márne. Teda aspoň keď sa pozriem do zrkadla a to ho ani nemusím leštiť kvôli takejto príležitosti. Skúsila som to na malom ligotavom kúsku, ale keď som videla ten výsledok, okamžite som odložila prachovku. Nie som si istá, či môžu nastať aj horšie časy.
Dora Kubinova
Zbrane do kabelky
Možno by som mala v záujme svojej rodiny, svojho zmenšujúceho sa majetku začať uvažovať o zbrojení. Ale kým ja som potomok úžasného strelca – otec mi bol schopný vždy a za každých poveternostných podmienok /a akoukoľvek upravenou vzduchovkou/ vystreliť čokoľvek podľa požiadaviek – väčšinou sme sa zjednotili na sadrovej opici na gumičke oblečenej v niečom slušivom kožušinovom, s čím sa potom naša mačka niekoľko hodín sústredene hrala. Až kým jednotlivé kusy opičieho kožucha neležali v rôznych častiach bytu a niekde na stoličke sa zamyslene hojdala plešivá sadrová opičia hlava.
Dora Kubinova
Bábkové divadlo a rezervné pančucháče
Slnko mi svietilo do očí a bola som rada, že mám aspoň ruky voľné a zakryla som si oči. Zabočili sme za roh a už zase! Bolo to už druhý raz čo so mnou vybabrali a zamávali. Do ruky mi strčili niečo, čo je teraz aj tak mazľavé a ulepené – niečo z toho mám na tričku a na vlasoch a zvyšok na bugine. Ja nechápem, čo s tým bábkovým divadlom majú. Prečo majú každý pol rok pocit, že by som tam mala ísť. Nič zlé som predsa dnes nevyviedla. Teda aspoň odkedy som sa zobudila. A ťahať mačku za chvost v tomto veku je predsa normálne!
Dora Kubinova
Zlodeji
Čerstvo nasťahovaní v prastarom dome, ktorý skôr pripomínal opustenú strieľňu a občas k nám prišli návštevy rôzneho vierovyznania. Dom bol požehnaný, posvätený na rôzne spôsoby a k rôznym cirkvám. Aj tak to nebránilo drobným únikom vecí z domu, a menej drobným únikom vecí spred domu. Pán farár, keď sa vrátil do auta, zistil že mu medzitým, čo on požehnával dom, ukradli breviár a kabát.
Dora Kubinova
Vianočná stráž
Dostali sme sviečku krásnu sviečku trblietajúcu sa v každom osvetlení a patril k nej aj správne zladený zelený tanierik so striebornými okrajmi. Sviečka bola v tvare vianočného stromčeka a nechali sme si ju na extra príležitosť – teda Vianoce. Zapálili sme ju po večeri a horela. Horela tak ako obvykle zelené stromčekové sviečky horia. Teda aspoň zo začiatku. A neskôr, keď z nej kvapkal vosk do taniera, tak to bolo ešte celkom v rámci normy sviečok, ktoré tečú.
Dora Kubinova
Snehuliaci
Nastúpila som do zamestnania a z nejakých mne menej známych dôvodov sa na začiatku udiali dve zásadné veci. Netuším prečo, ale mali ma tam pomaly za matematického génia – s tým sa ešte človek zmieri, ale zároveň mali pocit, že viem kresliť. A to teda pravda určite nebola. Ale menej bolela tá matematika, ako to kreslenie. Mohla som mávať vysvedčeniami, ovievať sa s nimi. Nič nepomáhalo. Tak som mala aspoň pocit, že všetci profesori, ktorí ma mali na výtvarnej výchove vibrujú v hroboch a pokiaľ ešte žijú, tak musia mať z mojich výkresov ťažké sny aj po rokoch. Minimálne tak ťažké, ako boli moje obavy, že nejaký učiteľ vystaví môj výkres ako odstrašujúci príklad na nástenku.
Dora Kubinova
Škodovka
Naše trabanty sa dožívali pomerne krátkeho života. Bolo to dané možno technickým zameraním môjho otca, úrovňou servisov, rybárskymi revírmi a v neposlednom rade asi použitými technológiami súdruhov z NDR. Ale ten život bol bohatý, nikdy nešli dva krát tou istou cestou a málokedy sa im pokazili tie isté veci. A na pumpe sme im vždy namiešali trochu iný drink. Na to by nám predsa bol stačil náš kufrík s rodinným striebrom. Nestačil. Poruchy boli vždy iné, a keď sa vystupňovali nad únosnú mieru – spravidla po štyroch rokoch vernej služby, kupoval sa trabant nový. Iba kufrík s rodinným striebrom ostával ten istý a občas k nemu niečo pribudlo. Tak sa stalo, že sme jedného dňa mali škodovku, ale náhradné diely v rodinnom striebre ešte naďalej patrili prevažne trabantovi, navijakom a niečo k foteniu. Autá sa nám obvykle pokazili zhruba po 500 kilometroch /u trabantov 500 kilometrov svižnej chôdze/. Ale boli slušné, vždy sa s nami lúčili na prekrásnych scenériách – teda pokiaľ to nebolo napríklad na hlavnej ceste do Ľubľany. A niekedy dokonca rovno pred servisom kľakli – potom ale ten servis musel mať veľmi dlhé a exoticky znejúce meno v Kiskunfélegyházi.
Dora Kubinova
S čerstvým vodičákom
Konečne som sa stala majiteľom vodičského preukazu. Síce to neznamenalo, že viem jazdiť – s tým to nemalo nič spoločné. Ale bol to základ. Požiadala som kolegu, aby mi dal pár lekcií. Nie je jednoduché jazdiť s vlastným manželom, alebo nedajbože s vlastným otcom. V praxi to vyzeralo tak, že sme služobnou škodovkou vyštartovali po lístky na hokej, po skripta, po bývalú frajerku, súčasnú frajerku a občas aj po budúcu frajerku. Taxikárčila som, učila sa. Pri prvom cúvaní som nabrala stĺpik na parkovisku. Bol podmierečný, viac neviditeľný a kolega sľuboval, že bude mlčať. No veriť chlapovi! Ledva rozrazil dvere okamžite dostali všetci podrobnú svodku o mojom šoférovaní.
Dora Kubinova
Bez vodičáku
Dovolenky s rodičmi mali vždy svoje neopísateľné kúzlo. Ak nechcíplo auto, určite rupli iné veci. Boli sme v Poľsku a kochali sa prírodou. Môj otec niečo prekračoval a bol tam natiahnutý tenký drôt a bolo po kochaní sa. Vrátili sme sa na ubytko – na priváte v Bielom Dunajci – Tatry z poľskej strany.
Dora Kubinova
Stopom po mori
Nie každý má stajňu a dopestuje si svojho vlastného koňa. Väčšina z nás má dva plus KK . Síce neviem, čo to znamená, ale v novinách sa to spomína najčastejšie a určite to znamená, že sa vám tam nezmestí ani do špajzky a ani do pivnice menší kôň. Niekedy je problém s dvomi kompótmi a jedným dieťaťom.
předchozí | 1 2 3 | další |
- Počet článků 50
- Celková karma 0
- Průměrná čtenost 320x
Seznam rubrik
- Môj boj s veternými mlynmi
- S adrenalinom po svete
- S adrenalinom po dome
- noiradrenalin
- Osobní
- Nezařazené