Ubľa - utečenecký tábor
Ubľa - utečenecký tábor
Aj policajt je asi človek
Dosť často som šla za nimi, nerozoznávam uniformy, ale za tých päť dní som sa aj ja niečo naučila. Kontrolovali všetky autá a púšťali iba tie, na ktorých sme sa dohodli. Organizovali nám prepravu utečencov od hraníc k nám, občas ale nejaký prišiel aj pešo, a najmä dávali pozor, aby okolo bol voľný prejazd a možnosť zaparkovania autobusu. Na poludnie došiel k nám policajt : „Prosím vás, neviete čo to je voľuntér?"
Poobede o niečo neskôr, prišiel za mnou policajt, či máme niekde miesto, kde sú veci, čo sa stratia. Vedela som o nejakom boxe.
„Ja som stratil kľúče od auta,“ mal smutné oči a ja som...bolo mi ho ľúto a zároveň som pochopila, že asi aj policajti sú ľudia.
Kto pomôže psychológovi?
Sú tu psychológovia, mali by pomáhať tým, ktorí si prešli peklom a občas aj nám dobrovoľníkom, keď je toho príliš veľa na nás. Majú na to školy a myslela som, že zvládnu všetko. Mýlila som sa. Prišla kontrola z hygieny do kuchyne, a psychológ vyštartoval odtiaľ von.
„Ja to nedám,“ a zapálil si vonku cigaretu, aby sa ukľudnil. Je možné, že návšteva z kontroly hygieny, je ešte viac než vojna na Ukrajine, alebo psychológov niekto zabudol poučiť aj na tento druh stresu... V triažnom stane sme ľuďom dávali základné informácie a riešili ich dopravu. Takže som mlela niečo o transferoch a medzitým najmä o tom, kde majú čaj a dobrú kávu. Pozrela som sa na psychológa.
„Čaj, alebo kávu“?
Ešte mám v zásobe autíčka a bábiky, ale tie si šetrím pre najmenších. Prišiel Aľoša /5/ a vybral si autíčko. O pol hodinu sa vrátil, či si ho smie zameniť za nejaké iné. A tak k nám chodil a vymieňal si autíčka a bol spokojný.
Vesty a nápisy
Prvý deň som dostala vestu, navliekla som ju na seba, a počas šichty za mnou prišiel jeden ambasádor z britskej ambasády, chorvátsky veľvyslanec, a ja som im vybavila transfer na hranice. Boli to naozajstní diplomati, pretože ani jeden z nich sa nevyjadril k mojej ruštine a k mojej angličtine. Na svoj chrbát si naozaj nedovidím a netušila som, že som prvý deň nafasovala vestu s nápisom "organizátor". Na rannej šichte o siedmej ráno si človek okamžite a rád oblečie vestu, pretože teplota je hlboko pod nulou a ďalšia vrstva na mne predsa musí izolovať, hriať. Na čítanie nejakých nápisov nie je kedy. No možno občas, keď som čítala nápis “Likar“ so šípkou smerujúcou k lehátkam.
„Tam ordinuje lekár?“
„Nie ale veď to znamená „odpočívanie“.
Nepamätám sa, žeby som návštevu lekára spojila s niečím príjemným, odpočinkovým. Správny nápis som potom objavila vo veľkom aute pre lekárov, kde ale šípky ukazovali smer jedným oknom von a druhým oknom tiež von. Ale o mojich pacientov, s ktorými som za nimi prišla sa postarali fantasticky.
Policajti majú uniformy, dajú sa asi rozoznať možno aj jeden od druhého, ale iba jeden z nich má obvykle vysielačku.
Vojakov netreba rozoznávať. Prudko sa rozhrnul stan a dnu vstúpili dvaja rozkročili sa a jeden z nich zavelil:
„Nejaké problémy?“
„Ukončite vojnu a zatiahnite zips. Ide nám sem zima a Rusi tiahnu Ukrajinou.“
Okamžite odišli a zjavili sa zase až na ďalšej smene. Z môjho pohľadu tí istí. A možno tí istí si po niekoľkých dňoch rozložili poľnú kuchyňu a začali variť 150 porcií ryže a niečoho....A keďže to bola naozaj poľná kuchyňa, chodili k nám do skladu s prosbou o rôzne veci a potraviny ktoré im ich velenie akosi zabudlo dodať. Je mi jasné, že keby bolo najhoršie, nejaká babička z dediny by to zatiahla. Aspoň tá, s ktorou zabrzdil šofér pri našom stane:
„Nesiem dva plechy koláčov, moja manželka nemohla dopozerať správy, rozplakala sa a napiekla.“ Možno plač nie je najsprávnejšie riešenie, ale ak sa k tomu pridá múka, cukor a dostatok lekváru a lásky... Aj to je spôsob boja. A veľmi účinný, marhuľový lekvár zvyšuje účinnosť tohto boja dvojnásobne.
Káva
Najlepšiu kávu varí Charita. Občas si na to treba vystať frontu, no asi radšej rad v tomto prípade a niekedy vám kávu prinesú priamo do stanu. Prvý deň mi traja gréckokatolícki farári trochu pripomínali troch kráľov, alebo ešte keby mali berlu, tak troch Mikulášov. Na druhý deň zoštíhleli, tretí deň omladli a na štvrtý deň zmenili pohlavie. Zázraky sa dejú. Našťastie sa tieto zázraky netýkali kávy. Nemenila sa na víno a ostávala stále rovnako dobrá. Teda kým im fungovalo niekoľko kávovarov a kým nejaký nečistili, nerozoberali a veľmi potichu a opatrne pritom nenadávali. Pretože čo keby ich počul ich šéf.
Šéf ich možno nepočul, ale moja rýchlovarná konvica má prekliato dobré uši a v momente, keď som to dopísala, prestala fungovať. Jediné čo na nej funguje je výstražné červené svetielko.
Fotenie a GDPR
Vošiel chlap do stanu a zaujímalo ho, či si vedieme záznamy a fotíme pasy. Možno bol z vlády, ale ak tak mizerne informovaný. Utečenci, ktorí prejdú cez hranice sa môžu pohybovať po celej Únii a teda aj po našom tábore. Registrujem ich, ale najmä preto, aby som vedela, kedy mám objednať autobus, našla im iný transfer a pomohla ako sa len dá.
„Nefotím pasy,“ ukázala som na tlačidlový prastarý telefón, ktorý sme mali v stane. „Máte predstavu, ako by to s ním šlo a čo by sme s tými fotkami asi tak robili?“ Najmä zapisujem ich nové telefónne čísla, pretože keď hľadám niekoho na území tábora, je telefón jedna z posledných zúfalých možností, ako ho nájsť.
Vstúpila som si ale do svedomia a po odchode pána v bunde som ďalšieho utečenca vrátila naspäť do stanu a odfotila som – Míšu s naježenými fúzami a v pásikavom kožuchu. A začala som fotiť utečencov so súhlasom ich majiteľov a občas aj so súhlasom ich vlastným.
Mám obavy spýtať sa na niektoré sivé mačky, či sú náhodou ruské. Pretože aj takýto druh je, ale zapisujem ich radšej ako britská modrá.
Naši bratia
Česi majú inej farby vestičky a na nich nápis filmový štáb. Sú pohotoví, pohodoví a spolu hráme hru na vlaky a presuny. Občas majú oni voľné miesto do Ostravy a ja niekoho, kto ide do „Poľše, Krakowa“. Zaparkoval sa u nich jeden krívajúci miestny pes a má svoje miesto na oddych. A tiež prijali čierneho kocúra, ale ten si obsadil svoj veľký červený väčšinou prázdny stan. K nim chodil na žrádlo a škrabanie za ušami, pohladkanie.
A hasiči...hľadala som hasiča a jeden v niečom čiernom s pásikmi povedal: „To som ja, mám to na chrbte napísané“.
„A nemohli by ste sa ku mne otočiť chrbtom, keď vás hľadám a chcem s vami hovoriť?“
Zürich
Ráno priviezli z hranice bábušku. Mala namierené do Zürichu za dcérou. Hlasovala som za vlak, asi jediná. Zvyšok stanu bol za auto na Bratislavu a potom vlak. Bábuška chcela, aby za ňou prišla dcéra do Bratislavy a tam si ju prevzala. My sme sa dohadovali, bábuška telefonovala so svojou dcérou a nakoniec sme ostali na transporte autom do Bratislavy. Znamenalo to počkať, kým sa nejaké auto zjaví. Prišlo niekedy poobede, nepáčila sa mi predstava že bábuška bude večer v Bratislave a nebude mať kde prespať, než bude pokračovať ďalej. Vyhľadali sme bábušku na odpočinkovom lehátku, niekedy je fajn, že kam niekoho uložíš, tam ho aj nájdeš. Málokedy to ale sedelo.
Bábuška bola zbalená, jej kufre niesli naši pomocníci a pri stane zastalo auto.
„Nepotrebujete niekoho vziať do Zurichu?“
Celý triažny stan poskakoval od radosti a pripájali sa k nám aj ostatné posádky. Radosť z Zürichu nám vydržala pekne dlho a myslela som, že pre ten deň to bude stačiť. Zázraky sa diali aj naďalej. Boli nevypočítateľné, nepredvídateľné, ale diali sa.
Päť mačiek s piatimi prepravkami
Prišla pani s piatimi mačkami v prepravkách. Vedela kam chce ísť a ja som mala šoféra – kolega, ktorému končila smena, bol ochotný ju vziať. Problém bol v tom, že ubytovanie mala až od nasledujúceho dňa. Rozbehol sa klasický kolotoč. Volali sme na všetky ubytká. Cirkev povedala, že mačky a zvieratá ako také určite neubytuje a podobne sa zachovali všetky dva hotely v okolí. Nepomohlo ani to, že sú to tvory božie a že boli stvorené ešte pred korunou tvorstva. Všetko bolo plné, alebo bez zvierat. Medzitým som si zistila, že stan by síce mohol pre ňu byť, ale dá sa zipsovať iba vertikálne, dole zips nie je a vystresované mačky by sme už asi nechytili. Ponúkli sme sklad v pivnici. Majiteľka s nimi ale už niekoľko nocí prežila v krytoch a ďalší pivničný priestor neprichádzal do úvahy. Nakoniec sa znovu dovolala majiteľovi a ten bol ochotný ju vziať skôr. Medzitým ale kolega už odišiel. Bola ochotná vziať si taxíka. Netuším čo stojí taxi – 200 kilometrov tam a asi to isté množstvo kilometrov späť. Dohadovali sme sa a zrazu sa ozval jeden pán v rohu stanu, že ju vezme. Ja som si poprosila ako prejav vďačnosti jedinú vec – fotky piatich mačiek, až budú v kľude a v pohode na novom mieste.
Ráno niečo po 10.00 mi začali postupne prichádzať fotky na mobil a ja som zase raz obiehala stany a ukazovala všetkým malého chlpatého Mozarta so zelenými očami, Brahmsa s dlhými fúzami a Chopina otočeného okolo vlastného chvosta.
Jedenásť psov, dve mačky a Maxym
Prišla Nataša s jedenástimi psami a dvomi mačkami. Potrebovala "perenočevať". Uvoľnili sme jej stan – stan ktorý ale patril čiernemu kocúrovi Maxymovi. Mysleli sme si že zdrhne, keď uvidí spolunocľažníkov, ale Maxym bol charakter a vydržal celú noc v stane aj s tými trinástimi plus s ich majiteľkou.
Ja som tiež nakoniec mala na izbe jedného hasiča a Mattiho z Fínska. A prežili sme to všetci traja. Ale tých dvoch po návrate z Uble nečaká to čo Maxyma.
Zobrali si ho Česi domov a doma ho čaká teplý pelech a... kastrácia. Nie všetky príbehy končia šťastne.
Dora Kubinova
Uťahaná vrana
/hymna uťahaných a nevyspatých matiek/ Letí vrana zavčas rána, za ňou kŕdeľ vraných detí. Chudák vrana takto zrána, uštvaná a uťahaná.
Dora Kubinova
Kapitálny úlovok
Obliekala som jedno dieťa, kamarátka druhé a bola som otočená chrbtom k vode. Vedľa nás sa rozkladali dvaja rybári. „Tam sa topí dieťa!“ zvolal jeden z nich. Skontrolovala som si drobizg pri sebe.
Dora Kubinova
Keď šéfa okradne jeho podriadený
Šéf nebol nič moc, čo už človek môže očakávať od šéfa. Ale mal peknú dcéru, zamestnanú taktiež u nás a s ňou randil môj kolega. Intenzívne randil. Pretože okrem iných tajomstiev sa dozvedel aj heslo do sejfu a jeho umiestnenie v byte. Do ich súkromného bytového rodinného sejfu. A niekoľkokrát ten sejf vyčistil. Chvíľu trvalo, kým šéf zistil, že mu tam niečo chýba a ešte dlhšie kým došiel na to, kto mu v rámci randenia s jeho dcérou čistí jeho najvlastnejší sejf. Kto chodí s jeho dcérou, to už asi vedel. Aj keď nejakým vysokým IQ a kombinačnými schopnosťami neoplýval. Zase ale dokázal zohnať a dokonca aj zavesiť napriek našim hlasitým protestom mimoriadne škaredé kalendáre na aktuálny rok.
Dora Kubinova
Fékre
Keď človek v 70 rokoch ovdovie, nie je to nič príjemné. Ak pritom niečo podedí je to ešte stále dobré. Ak je ale predmetom dedičstva trabant, začína to smrdieť minimálne dvojtaktom. Edka zdedila desaťročného trabanta. Vodičský preukaz mala niekedy z obdobia o medzi prvou a druhou päťročnicou a za volantom nikdy nesedela. Čo by ale človek neurobil z lásky k nebožtíkovi. Edka bola ešte aj jogínka. Dosť vražedná kombinácia – občas aj sebedeštrukčná plus blízke okolie asi tak do 100 metrov. Spokojne relaxovala za volantom, hlboko sa sústreďovala na svoje dýchanie a na svoju bránicu. Jazdenie sa stávalo pomaly jej pôžitkom. Ono toho človek veľa po sedemdesiatke zo života možno nemá, ale trabant určite obohatí váš kultúrny a spoločenský život. Ak nie inde, tak aspoň na pumpe.
Dora Kubinova
Orientačné dozvuky
S orientáciou v priestore sme mali problémy všetci v rodine. Dokonca sa to tiahlo niekoľkými generáciami, keď to tak počítam. Starý otec ostal trčať v zajatí v šírej Rusi a kým na začiatku bol ako zajatec školníkom, neskôr mu dovolili učiť, pretože učíteľnica sa chcela vydávať a na Sibíri bola najbližšou anglicky hovoriacou náhradou za učíteľnicu angličtiny môj starý otec. V tom čase vedel niekoľko jazykov a práve sa ako ruský zajatec vykonávajúci v rámci zajatia prácu školníka učil po rusky a teda mohol začať učiť na anglijskom jazyke. Mohla vypadnúť pomerne veľká časť učiteľnic, v tom čase vedel už nemecky, francúzsky...Latinu síce nesekal, ale maturoval z nej s vyznamenaním. Ruštinu sa teda učil v rámci zajatia a slovenčina bol až posledný jazyk, ku ktorému sa dostal. Pravdepodobne by zvládol aj telocvik, pretože bol atlét a hádzal diskom. Asi dosť ďaleko, pretože bol nominovaný na olympiádu, ktorej sa nezúčastnil. Zdalo sa mu v tom veku dôležitejšie oženiť sa a postarať sa o rodinu, než šaškovať na nejakom štadióne v rámci olympiády.
Dora Kubinova
Grécko – alebo plynulo po grécky za noc
Boli sem na Chalkidikách na polostrove a moja mama sa nudila. Robí to málokedy, ale skoro vždy to má katastrofálne dôsledky. Mala pocit, že na dovolenke nič nezažila a máločo videla. Ponuky na akýkoľvek výlet statočne ignorovala. V pondelok poobede vypadla elektrina a na oblohe bol oblak tmavej farby a vyzeral ako požiar. Zavolala som delegátku, povedala nám, že elektrický prúd nie je /mňa síce skôr zaujímal ten oblak dymu, ale ten nebol podstatný/ a oheň zahasí búrka. My sme sa však nepýtali na elektrický prúd, ale na ohnivý mrak, ktorý sa medzitým priblížil k nám a sršali z neho iskry. Netváril sa veľmi priateľsky. Naša delegátka povedala, že to nie je nič, nás sa to netýka, máme zostať tam, kde sme, nič nám nehrozí. Ak niekde horí, hasiči to uhasia, my sa tým nemáme zaoberať. Veď „búrka zahasí oheň“. Zhruba pol hodinu sme pozorovali mrak a venovali sa svojej zmrzline v dobrej viere v delegátkinu informovanosť.
Dora Kubinova
Zozelená ako fras
Stala som sa majiteľom záhrady. Deti mali občas pocit, že by sa tam malo niečo dopestovať. Niečo by malo kvitnúť a prinášať radosť a plody. A ja by som mala byť nadšená, že sa môžem oháňať motykou a hrabľami. Preto už niekoľko rokov sadím v rôznych obdobiach paradajky na to najslnečnejšie miesto. Moje prvé paradajky začínajú tam, kedy iní končia. V októbri mám niekoľko zelených plodov, ktoré ma rodina donúti pred prichádzajúcimi mrazmi obrať. V nádeji, že sčervenajú a budú sa dať jesť.
Dora Kubinova
Záhradnícky kásting
Zdedila som dom a záhradu a nemala som na ňu jednak dosť času a zároveň dosť vzdelania. Pestovateľské práce, ktoré sme mali na škole boli primárne určené na to, aby náš školník mal čerstvú úrodu – my sme z toho okrem hrablí a rýľa nič nevideli. A to som sa snažila z tých hodín uliať ako sa len dalo. A dalo sa.
Dora Kubinova
Architekt v dome
Bude mať dom menej chýb, ak to spraví tancujúci odborník s plochými nohami a okrúhlou pečiatkou? Alebo s okrúhlymi nohami a tancujúcou pečiatkou. Neviem vyskúšala som skoro všetky možné kombinácie a odrody remesla architektonického. Chvíľami bolo dosť tektonické a vrásnenia prebiehali v pravidelných intervaloch.
Dora Kubinova
Beh vytrvalostný - na trate krátke, alebo niečo pre svoje zdravie
Keď sa človek dožije päťdesiatky rokov – teda niečo okolo pol storočia – pre tých ktorým by to pripadalo ešte stále hanebne málo, tak zhruba jedna dvadsatina tisícročia znie už dosť veľkolepo, aby som sa zamyslela nad sebou a rozhodla niečo so sebou spraviť. Pár pokusov prebehlo za posledné roky, ale boli márne. Teda aspoň keď sa pozriem do zrkadla a to ho ani nemusím leštiť kvôli takejto príležitosti. Skúsila som to na malom ligotavom kúsku, ale keď som videla ten výsledok, okamžite som odložila prachovku. Nie som si istá, či môžu nastať aj horšie časy.
Dora Kubinova
Zbrane do kabelky
Možno by som mala v záujme svojej rodiny, svojho zmenšujúceho sa majetku začať uvažovať o zbrojení. Ale kým ja som potomok úžasného strelca – otec mi bol schopný vždy a za každých poveternostných podmienok /a akoukoľvek upravenou vzduchovkou/ vystreliť čokoľvek podľa požiadaviek – väčšinou sme sa zjednotili na sadrovej opici na gumičke oblečenej v niečom slušivom kožušinovom, s čím sa potom naša mačka niekoľko hodín sústredene hrala. Až kým jednotlivé kusy opičieho kožucha neležali v rôznych častiach bytu a niekde na stoličke sa zamyslene hojdala plešivá sadrová opičia hlava.
Dora Kubinova
Bábkové divadlo a rezervné pančucháče
Slnko mi svietilo do očí a bola som rada, že mám aspoň ruky voľné a zakryla som si oči. Zabočili sme za roh a už zase! Bolo to už druhý raz čo so mnou vybabrali a zamávali. Do ruky mi strčili niečo, čo je teraz aj tak mazľavé a ulepené – niečo z toho mám na tričku a na vlasoch a zvyšok na bugine. Ja nechápem, čo s tým bábkovým divadlom majú. Prečo majú každý pol rok pocit, že by som tam mala ísť. Nič zlé som predsa dnes nevyviedla. Teda aspoň odkedy som sa zobudila. A ťahať mačku za chvost v tomto veku je predsa normálne!
Dora Kubinova
Zlodeji
Čerstvo nasťahovaní v prastarom dome, ktorý skôr pripomínal opustenú strieľňu a občas k nám prišli návštevy rôzneho vierovyznania. Dom bol požehnaný, posvätený na rôzne spôsoby a k rôznym cirkvám. Aj tak to nebránilo drobným únikom vecí z domu, a menej drobným únikom vecí spred domu. Pán farár, keď sa vrátil do auta, zistil že mu medzitým, čo on požehnával dom, ukradli breviár a kabát.
Dora Kubinova
Vianočná stráž
Dostali sme sviečku krásnu sviečku trblietajúcu sa v každom osvetlení a patril k nej aj správne zladený zelený tanierik so striebornými okrajmi. Sviečka bola v tvare vianočného stromčeka a nechali sme si ju na extra príležitosť – teda Vianoce. Zapálili sme ju po večeri a horela. Horela tak ako obvykle zelené stromčekové sviečky horia. Teda aspoň zo začiatku. A neskôr, keď z nej kvapkal vosk do taniera, tak to bolo ešte celkom v rámci normy sviečok, ktoré tečú.
Dora Kubinova
Snehuliaci
Nastúpila som do zamestnania a z nejakých mne menej známych dôvodov sa na začiatku udiali dve zásadné veci. Netuším prečo, ale mali ma tam pomaly za matematického génia – s tým sa ešte človek zmieri, ale zároveň mali pocit, že viem kresliť. A to teda pravda určite nebola. Ale menej bolela tá matematika, ako to kreslenie. Mohla som mávať vysvedčeniami, ovievať sa s nimi. Nič nepomáhalo. Tak som mala aspoň pocit, že všetci profesori, ktorí ma mali na výtvarnej výchove vibrujú v hroboch a pokiaľ ešte žijú, tak musia mať z mojich výkresov ťažké sny aj po rokoch. Minimálne tak ťažké, ako boli moje obavy, že nejaký učiteľ vystaví môj výkres ako odstrašujúci príklad na nástenku.
Dora Kubinova
Škodovka
Naše trabanty sa dožívali pomerne krátkeho života. Bolo to dané možno technickým zameraním môjho otca, úrovňou servisov, rybárskymi revírmi a v neposlednom rade asi použitými technológiami súdruhov z NDR. Ale ten život bol bohatý, nikdy nešli dva krát tou istou cestou a málokedy sa im pokazili tie isté veci. A na pumpe sme im vždy namiešali trochu iný drink. Na to by nám predsa bol stačil náš kufrík s rodinným striebrom. Nestačil. Poruchy boli vždy iné, a keď sa vystupňovali nad únosnú mieru – spravidla po štyroch rokoch vernej služby, kupoval sa trabant nový. Iba kufrík s rodinným striebrom ostával ten istý a občas k nemu niečo pribudlo. Tak sa stalo, že sme jedného dňa mali škodovku, ale náhradné diely v rodinnom striebre ešte naďalej patrili prevažne trabantovi, navijakom a niečo k foteniu. Autá sa nám obvykle pokazili zhruba po 500 kilometroch /u trabantov 500 kilometrov svižnej chôdze/. Ale boli slušné, vždy sa s nami lúčili na prekrásnych scenériách – teda pokiaľ to nebolo napríklad na hlavnej ceste do Ľubľany. A niekedy dokonca rovno pred servisom kľakli – potom ale ten servis musel mať veľmi dlhé a exoticky znejúce meno v Kiskunfélegyházi.
Dora Kubinova
S čerstvým vodičákom
Konečne som sa stala majiteľom vodičského preukazu. Síce to neznamenalo, že viem jazdiť – s tým to nemalo nič spoločné. Ale bol to základ. Požiadala som kolegu, aby mi dal pár lekcií. Nie je jednoduché jazdiť s vlastným manželom, alebo nedajbože s vlastným otcom. V praxi to vyzeralo tak, že sme služobnou škodovkou vyštartovali po lístky na hokej, po skripta, po bývalú frajerku, súčasnú frajerku a občas aj po budúcu frajerku. Taxikárčila som, učila sa. Pri prvom cúvaní som nabrala stĺpik na parkovisku. Bol podmierečný, viac neviditeľný a kolega sľuboval, že bude mlčať. No veriť chlapovi! Ledva rozrazil dvere okamžite dostali všetci podrobnú svodku o mojom šoférovaní.
Dora Kubinova
Bez vodičáku
Dovolenky s rodičmi mali vždy svoje neopísateľné kúzlo. Ak nechcíplo auto, určite rupli iné veci. Boli sme v Poľsku a kochali sa prírodou. Môj otec niečo prekračoval a bol tam natiahnutý tenký drôt a bolo po kochaní sa. Vrátili sme sa na ubytko – na priváte v Bielom Dunajci – Tatry z poľskej strany.
Dora Kubinova
Stopom po mori
Nie každý má stajňu a dopestuje si svojho vlastného koňa. Väčšina z nás má dva plus KK . Síce neviem, čo to znamená, ale v novinách sa to spomína najčastejšie a určite to znamená, že sa vám tam nezmestí ani do špajzky a ani do pivnice menší kôň. Niekedy je problém s dvomi kompótmi a jedným dieťaťom.
Dora Kubinova
Na dušičkovú nôtu, alebo keď je radosť umrieť
Každý rok máme ten istý problém. Niektoré cintoríny a niektorých nebožtíkov zvládam lepšie a s niektorými to ani po rokoch nehne. A pritom kým boli živí, mali všetci lepší orientačný zmysel ako ja – ich potomok.
předchozí | 1 2 3 | další |
- Počet článků 50
- Celková karma 0
- Průměrná čtenost 320x
Seznam rubrik
- Môj boj s veternými mlynmi
- S adrenalinom po svete
- S adrenalinom po dome
- noiradrenalin
- Osobní
- Nezařazené