Ubľa - utečenecký tábor
Aj policajt je asi človek
Dosť často som šla za nimi, nerozoznávam uniformy, ale za tých päť dní som sa aj ja niečo naučila. Kontrolovali všetky autá a púšťali iba tie, na ktorých sme sa dohodli. Organizovali nám prepravu utečencov od hraníc k nám, občas ale nejaký prišiel aj pešo, a najmä dávali pozor, aby okolo bol voľný prejazd a možnosť zaparkovania autobusu. Na poludnie došiel k nám policajt : „Prosím vás, neviete čo to je voľuntér?"
Poobede o niečo neskôr, prišiel za mnou policajt, či máme niekde miesto, kde sú veci, čo sa stratia. Vedela som o nejakom boxe.
„Ja som stratil kľúče od auta,“ mal smutné oči a ja som...bolo mi ho ľúto a zároveň som pochopila, že asi aj policajti sú ľudia.
Kto pomôže psychológovi?
Sú tu psychológovia, mali by pomáhať tým, ktorí si prešli peklom a občas aj nám dobrovoľníkom, keď je toho príliš veľa na nás. Majú na to školy a myslela som, že zvládnu všetko. Mýlila som sa. Prišla kontrola z hygieny do kuchyne, a psychológ vyštartoval odtiaľ von.
„Ja to nedám,“ a zapálil si vonku cigaretu, aby sa ukľudnil. Je možné, že návšteva z kontroly hygieny, je ešte viac než vojna na Ukrajine, alebo psychológov niekto zabudol poučiť aj na tento druh stresu... V triažnom stane sme ľuďom dávali základné informácie a riešili ich dopravu. Takže som mlela niečo o transferoch a medzitým najmä o tom, kde majú čaj a dobrú kávu. Pozrela som sa na psychológa.
„Čaj, alebo kávu“?
Ešte mám v zásobe autíčka a bábiky, ale tie si šetrím pre najmenších. Prišiel Aľoša /5/ a vybral si autíčko. O pol hodinu sa vrátil, či si ho smie zameniť za nejaké iné. A tak k nám chodil a vymieňal si autíčka a bol spokojný.
Vesty a nápisy
Prvý deň som dostala vestu, navliekla som ju na seba, a počas šichty za mnou prišiel jeden ambasádor z britskej ambasády, chorvátsky veľvyslanec, a ja som im vybavila transfer na hranice. Boli to naozajstní diplomati, pretože ani jeden z nich sa nevyjadril k mojej ruštine a k mojej angličtine. Na svoj chrbát si naozaj nedovidím a netušila som, že som prvý deň nafasovala vestu s nápisom "organizátor". Na rannej šichte o siedmej ráno si človek okamžite a rád oblečie vestu, pretože teplota je hlboko pod nulou a ďalšia vrstva na mne predsa musí izolovať, hriať. Na čítanie nejakých nápisov nie je kedy. No možno občas, keď som čítala nápis “Likar“ so šípkou smerujúcou k lehátkam.
„Tam ordinuje lekár?“
„Nie ale veď to znamená „odpočívanie“.
Nepamätám sa, žeby som návštevu lekára spojila s niečím príjemným, odpočinkovým. Správny nápis som potom objavila vo veľkom aute pre lekárov, kde ale šípky ukazovali smer jedným oknom von a druhým oknom tiež von. Ale o mojich pacientov, s ktorými som za nimi prišla sa postarali fantasticky.
Policajti majú uniformy, dajú sa asi rozoznať možno aj jeden od druhého, ale iba jeden z nich má obvykle vysielačku.
Vojakov netreba rozoznávať. Prudko sa rozhrnul stan a dnu vstúpili dvaja rozkročili sa a jeden z nich zavelil:
„Nejaké problémy?“
„Ukončite vojnu a zatiahnite zips. Ide nám sem zima a Rusi tiahnu Ukrajinou.“
Okamžite odišli a zjavili sa zase až na ďalšej smene. Z môjho pohľadu tí istí. A možno tí istí si po niekoľkých dňoch rozložili poľnú kuchyňu a začali variť 150 porcií ryže a niečoho....A keďže to bola naozaj poľná kuchyňa, chodili k nám do skladu s prosbou o rôzne veci a potraviny ktoré im ich velenie akosi zabudlo dodať. Je mi jasné, že keby bolo najhoršie, nejaká babička z dediny by to zatiahla. Aspoň tá, s ktorou zabrzdil šofér pri našom stane:
„Nesiem dva plechy koláčov, moja manželka nemohla dopozerať správy, rozplakala sa a napiekla.“ Možno plač nie je najsprávnejšie riešenie, ale ak sa k tomu pridá múka, cukor a dostatok lekváru a lásky... Aj to je spôsob boja. A veľmi účinný, marhuľový lekvár zvyšuje účinnosť tohto boja dvojnásobne.
Káva
Najlepšiu kávu varí Charita. Občas si na to treba vystať frontu, no asi radšej rad v tomto prípade a niekedy vám kávu prinesú priamo do stanu. Prvý deň mi traja gréckokatolícki farári trochu pripomínali troch kráľov, alebo ešte keby mali berlu, tak troch Mikulášov. Na druhý deň zoštíhleli, tretí deň omladli a na štvrtý deň zmenili pohlavie. Zázraky sa dejú. Našťastie sa tieto zázraky netýkali kávy. Nemenila sa na víno a ostávala stále rovnako dobrá. Teda kým im fungovalo niekoľko kávovarov a kým nejaký nečistili, nerozoberali a veľmi potichu a opatrne pritom nenadávali. Pretože čo keby ich počul ich šéf.
Šéf ich možno nepočul, ale moja rýchlovarná konvica má prekliato dobré uši a v momente, keď som to dopísala, prestala fungovať. Jediné čo na nej funguje je výstražné červené svetielko.
Fotenie a GDPR
Vošiel chlap do stanu a zaujímalo ho, či si vedieme záznamy a fotíme pasy. Možno bol z vlády, ale ak tak mizerne informovaný. Utečenci, ktorí prejdú cez hranice sa môžu pohybovať po celej Únii a teda aj po našom tábore. Registrujem ich, ale najmä preto, aby som vedela, kedy mám objednať autobus, našla im iný transfer a pomohla ako sa len dá.
„Nefotím pasy,“ ukázala som na tlačidlový prastarý telefón, ktorý sme mali v stane. „Máte predstavu, ako by to s ním šlo a čo by sme s tými fotkami asi tak robili?“ Najmä zapisujem ich nové telefónne čísla, pretože keď hľadám niekoho na území tábora, je telefón jedna z posledných zúfalých možností, ako ho nájsť.
Vstúpila som si ale do svedomia a po odchode pána v bunde som ďalšieho utečenca vrátila naspäť do stanu a odfotila som – Míšu s naježenými fúzami a v pásikavom kožuchu. A začala som fotiť utečencov so súhlasom ich majiteľov a občas aj so súhlasom ich vlastným.
Mám obavy spýtať sa na niektoré sivé mačky, či sú náhodou ruské. Pretože aj takýto druh je, ale zapisujem ich radšej ako britská modrá.
Naši bratia
Česi majú inej farby vestičky a na nich nápis filmový štáb. Sú pohotoví, pohodoví a spolu hráme hru na vlaky a presuny. Občas majú oni voľné miesto do Ostravy a ja niekoho, kto ide do „Poľše, Krakowa“. Zaparkoval sa u nich jeden krívajúci miestny pes a má svoje miesto na oddych. A tiež prijali čierneho kocúra, ale ten si obsadil svoj veľký červený väčšinou prázdny stan. K nim chodil na žrádlo a škrabanie za ušami, pohladkanie.
A hasiči...hľadala som hasiča a jeden v niečom čiernom s pásikmi povedal: „To som ja, mám to na chrbte napísané“.
„A nemohli by ste sa ku mne otočiť chrbtom, keď vás hľadám a chcem s vami hovoriť?“
Zürich
Ráno priviezli z hranice bábušku. Mala namierené do Zürichu za dcérou. Hlasovala som za vlak, asi jediná. Zvyšok stanu bol za auto na Bratislavu a potom vlak. Bábuška chcela, aby za ňou prišla dcéra do Bratislavy a tam si ju prevzala. My sme sa dohadovali, bábuška telefonovala so svojou dcérou a nakoniec sme ostali na transporte autom do Bratislavy. Znamenalo to počkať, kým sa nejaké auto zjaví. Prišlo niekedy poobede, nepáčila sa mi predstava že bábuška bude večer v Bratislave a nebude mať kde prespať, než bude pokračovať ďalej. Vyhľadali sme bábušku na odpočinkovom lehátku, niekedy je fajn, že kam niekoho uložíš, tam ho aj nájdeš. Málokedy to ale sedelo.
Bábuška bola zbalená, jej kufre niesli naši pomocníci a pri stane zastalo auto.
„Nepotrebujete niekoho vziať do Zurichu?“
Celý triažny stan poskakoval od radosti a pripájali sa k nám aj ostatné posádky. Radosť z Zürichu nám vydržala pekne dlho a myslela som, že pre ten deň to bude stačiť. Zázraky sa diali aj naďalej. Boli nevypočítateľné, nepredvídateľné, ale diali sa.
Päť mačiek s piatimi prepravkami
Prišla pani s piatimi mačkami v prepravkách. Vedela kam chce ísť a ja som mala šoféra – kolega, ktorému končila smena, bol ochotný ju vziať. Problém bol v tom, že ubytovanie mala až od nasledujúceho dňa. Rozbehol sa klasický kolotoč. Volali sme na všetky ubytká. Cirkev povedala, že mačky a zvieratá ako také určite neubytuje a podobne sa zachovali všetky dva hotely v okolí. Nepomohlo ani to, že sú to tvory božie a že boli stvorené ešte pred korunou tvorstva. Všetko bolo plné, alebo bez zvierat. Medzitým som si zistila, že stan by síce mohol pre ňu byť, ale dá sa zipsovať iba vertikálne, dole zips nie je a vystresované mačky by sme už asi nechytili. Ponúkli sme sklad v pivnici. Majiteľka s nimi ale už niekoľko nocí prežila v krytoch a ďalší pivničný priestor neprichádzal do úvahy. Nakoniec sa znovu dovolala majiteľovi a ten bol ochotný ju vziať skôr. Medzitým ale kolega už odišiel. Bola ochotná vziať si taxíka. Netuším čo stojí taxi – 200 kilometrov tam a asi to isté množstvo kilometrov späť. Dohadovali sme sa a zrazu sa ozval jeden pán v rohu stanu, že ju vezme. Ja som si poprosila ako prejav vďačnosti jedinú vec – fotky piatich mačiek, až budú v kľude a v pohode na novom mieste.
Ráno niečo po 10.00 mi začali postupne prichádzať fotky na mobil a ja som zase raz obiehala stany a ukazovala všetkým malého chlpatého Mozarta so zelenými očami, Brahmsa s dlhými fúzami a Chopina otočeného okolo vlastného chvosta.
Jedenásť psov, dve mačky a Maxym
Prišla Nataša s jedenástimi psami a dvomi mačkami. Potrebovala "perenočevať". Uvoľnili sme jej stan – stan ktorý ale patril čiernemu kocúrovi Maxymovi. Mysleli sme si že zdrhne, keď uvidí spolunocľažníkov, ale Maxym bol charakter a vydržal celú noc v stane aj s tými trinástimi plus s ich majiteľkou.
Ja som tiež nakoniec mala na izbe jedného hasiča a Mattiho z Fínska. A prežili sme to všetci traja. Ale tých dvoch po návrate z Uble nečaká to čo Maxyma.
Zobrali si ho Česi domov a doma ho čaká teplý pelech a... kastrácia. Nie všetky príbehy končia šťastne.
