„Moje to nie je“ a spokojne som ešte 0,000000128 sekundy pokračovala v obliekaní dieťaťa. Vzápätí som sa bleskovo otočila k vode a keďže som bola už v šatách skočila som do vody za topiacim sa chlapcom. Nato, že sa topí vydával minimum zvukov a iba z toho že občas jeho hlavička mizla pod vodu, bolo to na jednom mieste, vyplývalo z toho, že sa asi naozaj topí. Ešte sme sa ho v rámci skoku pýtali, či sa topí skutočne, ale mlčal. Občas mávol rukami nad vodou, ale neodpovedal ani na jednoduché otázky.
Rybár mal jednu ruku v sadre, ale aj tak bol o dosť rýchlejší a s tou druhou zdravou rukou vytiahol malého z vody. Chlapec stál, kuckal sa a slzy mal na krajíčku. My sme boli radi, že je na žive. Ešte jeden starý pán neskôr vytiahol z vody jeho topánky a jedno krídelko na plávanie.
Kvapkalo mi zo šiat a jediné, čo ma hrialo bol pocit, že aj ja mám svoj podiel na záchrane života. Všetko ostatné v tom vetre bolo studené a lepilo sa na telo.
„Dúfam, že má mieru, inak by ste ho museli pustiť naspäť do vody.“ Obrátila som sa k rybárovi. Jeho sadra bola tiež trochu namočená.
„Je vám dúfam jasné, že lepší úlovok dnes už nevytiahnete ?“ Usmievali sme sa na seba, až kým si neprišli rodičia po malého. Na nich sme sa usmievali menej. Ale v tom momente som nebola schopná im niečo povedať. Bavili sme sa s chlapcom a s rybárom.
„Akej farby si mala šaty ?“ spýtala sa ma kamarátka.
„Tmavé, aby som neplašila ryby.“
Je fajn pár dní pred pohrebom zachrániť niekomu život. Je to ako vyrovnávanie síl v prírode. Ja viem, že je to čas, ktorý by mal človek stráviť trúchlením niekde v kúte, ale bolo príliš teplo a príliš veľa malých človiečikov na jazere.
