Beh vytrvalostný - na trate krátke, alebo niečo pre svoje zdravie

Keď sa človek dožije päťdesiatky rokov – teda niečo okolo pol storočia – pre tých ktorým by to pripadalo ešte stále hanebne málo, tak zhruba jedna dvadsatina tisícročia znie už dosť veľkolepo, aby som sa zamyslela nad sebou a rozhodla niečo so sebou spraviť. Pár pokusov prebehlo za posledné roky, ale boli márne. Teda aspoň keď sa pozriem do zrkadla a to ho ani nemusím leštiť kvôli takejto príležitosti. Skúsila som to na malom ligotavom kúsku, ale keď som videla ten výsledok, okamžite som odložila prachovku. Nie som si istá, či môžu nastať aj horšie časy.

Rozhodla som sa pre vytrvalostný beh – rýchle behy som okamžite zavrhla. Vytrvalostný ,má podporovať kondíciu, mohol by spôsobovať radosť z pohybu – pre začiatok bude stačiť, ak nebude spôsobovať zbytočné otlaky na nohách. Proti nim som sa obrnila svetlofialovými teniskami, ktoré napriek tomu, že ich mám už niekoľkú sezónu majú ešte stále biele šnúrky a držia pohromade.

Orientačný beh som zrušila hneď na začiatku – nerovný terén a možnosť, že zablúdim už na začiatku alebo v priebehu trasy bola veľmi veľká a pravdepodobná.

Úplne mi postačí, ak si strategicky umiestnim mobil a kľúče od auta na atletickom ovále tak, aby som to k nim nemala ďaleko, a aby som sa k nim na záver tréningu vedela doplaziť niekde na trase k šatniam, alebo aspoň k východu.

Prihlásila som sa totiž do atletickej haly. Je zima a nemám chuť behať niekde po asfalte, betóne a počúvať nervózne trúbenie áut za mojím chrbtom. Neviem čo je horšie, či trúbenie áut s nervóznymi šoférmi, alebo chichotajúce sa srnky s mláďatami pri kŕmidle.

„ Keď nebudeš jesť seno a jabĺčka, skončíš ako tamten dvojnožec.“ Mláďa srnky  zavrtelo hlavou.

„Spomeň si čím sa kŕmia srnky v zoologickej záhrade a to nehovorím o srnkách v Afrike.“ Mama srna spustila obvyklú výchovnú prednášku. Mláďa si vzdychlo, prevrátilo oči navrch hlavy a sklonilo hlavu ku kŕmidlu.

Zablúdiť môžem najmä na začiatku, kým tu halu nájdem a potom si niekde už len položím k svojim veciam veľkého ružového zajaca. Deti ho budú oplakávať maximálne dva krát do týždňa, kým ma to neprestane baviť, alebo kým ho nezamením za inú veľkú plyšovú potvoru. Ovál má niečo okolo dvesto metrov. Mne vyhradili vonkajšiu dráhu, ktorá je o niečo dlhšia. Zase ja si to občas skracujem, takže sa to vyrovná aj s oválom. Ten dostáva zabrať najmä v jednotlivých rohoch. Myslím, že na začiatok a možno neskôr aj na záver svojej veľkolepej bežeckej kariéry úplne postačí, keď vychádzkovým krokom zabehnem svojich päťdesiat metrov s drobnými prestávkami a jednou väčšou na vydýchanie, zohnutie sa k teniskám, následné zaviazanie šnúrok a zase nádych.

V rámci toho čo zaplatím za halu, dostanem k tomu behu aj trénera. Za tie peniaze očakávam aj ružovú vlajočku k svojmu ružovému plyšovému zajacovi. Teda budem mať trénera,  ktorý snáď rýchlo pochopí, že zo mňa Nikdy Nijaký Pretekár nebude a že na vytrvalostnom behu na sto metrov nenechám svoju dušu. /Telo, alebo aspoň jeho horšiu a väčšiu časť by som tam pohodlne a veľmi ochotne  nechala/. Jeho duša sa vznáša s veľkými otáznikmi. Snáď majú tréneri svoje tréningové postupy a plány aj pre taký prípad, ako som ja. Čím skôr to pochopí, tým to bude pre neho jednoduchšie. Menej nočných môr. Ale ak sa tam stretneme dvaja takíto...

Aj keby došlo k najhoršiemu a ja by som šla na preteky a ešte ich aj vyhrala, určite nebudem do davu triafať svojim prepoteným a vyťahaným tričkom s ružovými slonmi. To sľubujem!

Tak už mám prvý tréning za sebou. Držala som sa pevne rád z inteligentnej siete a tá hlásala čo najpomalší beh. Šúpanie nohami po tartane som ako tak zvládla. Statočne som to prekladala chôdzou a pri každej možnej príležitosti som si ten ovál skracovala a voľne upravovala jeho tvar do kruhu a zase späť do  kocky . Napriek tomu som nebola pochválená za svoju dôkladnú pomalosť. Naopak, očakáva sa odo mňa, že si budem počítať jednotlivé kolá a že sa časom zrýchlim. Myslela som si, že je to zbytočne, odplazím si svojich päťdesiat metrov a rozlúčim sa s trénerom. Na prvý raz by to mohlo stačiť aj jemu, nie len mne. Je dosť šedivý už teraz.

Nemôžem naraz počítať, behať a ešte aj niekde medzitým dýchať. Možno by stačilo na počítanie koliesok niečo podobné ako v materskej škôlke. Mala by som svojho macíka, niekto ďalší slniečko, rybičku a lodičku a zakaždým, keby som prešla okolo, tak by to zaznamenalo môj pomaly šinúci sa pohyb okolo a s dlhým  cýýýnk /tvrdý dopad = tvrdé y, aj keď moje nohy sú do x/ , bolo by zase o koliesko viac. /Ja viem, dalo by sa aj s mobilom, ale to by som musela ten krám nosiť na sebe – to je plus 140 gramov k mojim poctivo rokmi nadobudnutým kilogramom./

Moja igelitka do ktorej starostlivo balím svoje tenisky má svoj pol čas rozpadu za sebou. A to mám za sebou niekoľko tréningov a dlhú kariéru najpomalejšieho vytrvalostného bežca na ultra krátke trate pred sebou.

Môj tréner má odrovnaný meniskus, tak by som si ho mohla rozchodiť aspoň na počítanie. Viac ako do troch to aj tak nebude treba, ako teraz, tak ani neskôr.

Počítam – zaviedla som metódu pivnej tácky a zakaždým, keď idem okolo svojej tácky urobím čiarku. Po štyroch kolieskach „šúpacieho behu“ tie štyri čiary hrdo preškrtnem piatou. Ale zdržuje to a pri piatej čiarke obvykle neviem, či to znamená koniec, alebo je to piate koliesko predo mnou. Ale je to pokrok, nemusím riešiť kolieska tri a štyri. Riešim koliesko štyri a päť. Aj tento postup má svoje mínusy. Keď idem okolo papiera musím pribrzdiť, nájsť pero a urobiť čiarku. Jednu čiarku, aj keď je pokušenie priveľké. A keď som príliš unavená, vidím niektoré čiarky dvojmo. Asi ozbíjam svoje najmenšie potomstvo o Abakus – na guličkovom počítadle si môže naraz desať bežcov počítať kolieska. Stačí, ak sa „deväť bežcov a jeden pešiak“ dohodnú na farbách a ak z nich aspoň časť nie je farboslepá. S bratom by som nebežala a nedelila sa s ním o guľôčky na počítadle. A vôbec delenie majetku nemá prebiehať v behu a s vyplazeným jazykom.

Dnes som si doniesla aj slúchadlá, aby som zistila, že ak zdroj hudby pripevním na rameno, nie je to pohodlné. Nechápem ako ostatní dokážu behať s meračmi pulzu.

„You are so beautifull“ zaznelo v mojich ušiach – vo chvíľach, keď som nebehala. Keď behám, môj dych a moje srdce prehluší všetko.

„Where are you now?“ No to by som aj ja rada vedela, ale vďaka pivnej tácke som mala aký taký prehľad.

„Change your heart“ Až naprší, ale vymeniť pesničky sa mi nepodarilo. Mám nastavený náhodný výber, ale pripomína mi to normálnu stanicu - siahne na troch spevákov a päť pesničiek a tie točí dokola.

Môj zubár je kapitola sama o sebe – podobne ako môj chrup. Ale rád športuje a ničí seba v pravidelných intervaloch. A návštevy v jeho ordinácii majú naozaj preventívny charakter. Časť roka si vždy lieči zranenia spôsobené športom – plus zranenia mimo športu – jedno nahryznutie stehenného svalu spôsobené vlčiakom. V rámci prevencie som ho po dlhšom čase navštívila. To už mal zahojenú ruku, odrehabilitovanú nohu a ešte nemal zlomenú kľúčnu kosť. Na ňom by si historici zgustli na datovaní. Ušetrili by na uhlíkovej metóde, stačilo by vylúštiť na röntgenových snímkach jednotlivé klince, ktorými je môj zubár pospájaný, dátum výroby je vyrazených na ich hlavičkách a dátum zavedenia do tela. Na achilovke má vytetovaný dátum výroby svojej korčule aj s návodom na údržbu korčule. Nejako sa mu to omylom otlačilo na nohu a už sa toho návodu na tých štyridsiatich stupňov a prať v ruke tak skoro nezbaví. Teda až do momentu, kým to neprepáli niečím iným.

„Na štadión nie! Tam nechoďte tam ma naposledy pohrýzol vlčiak.“ Pochopila som, že vlčiak mohol brať zubárovu rýchlosť behu za výzvu. Na mňa je aj krátkonohý a krátkosrstý jazvečík pridlhý. Keď som zistila, že môj zubár sa baví s mojím kolegom o mojom chrupe, bola som nesmierne rada, že s tým kolegom nemám spoločného aj gynekológa /to som si okamžite overila/. Ale svojho zubára si nesmierne vážim. Asi si rokmi a zraneniami vypestoval cit pre vlastnú a teda aj cudziu bolesť a tak či sa vŕta medzi mojimi zubami, alebo v mojich súkromných záležitostiach, oboje sa snaží robiť bezbolestne. A keď sa s ním musím deliť o jeho striedavé pobyty v sadre, pooperačné rehabilitácie, vždy dúfam, že občas na veľké sviatky bude môcť chvíľu ordinovať. A keď nie, ja  a moje zuby počkajú.

Mám ďalší tréning za sebou. Povedala by som zlomový. Tréner mal pocit, že by som mala prelomiť ľady a rozbehať sa. Na začiatok som zlomila slúchadlo – teda nie celkom zlomila, ale jeho črevá vyliezli von a nejaké súčiastky sa ocitli na dne tašky. Zo stereo slúchadiel sa stali okamžite mono. Po druhom kole môjmu peru došiel atrament a pochopila som, že je najvyšší čas zohnať si niekde abakus, tam by sa možno nemalo stať, že počítadlu bude chýbať jedna guľôčka, alebo bude mať jednu naviac.

Moja igelitka naplnila celý čas rozpadu. Niektorá z guličiek abakusu mala príliš obrúsené hrany a pokúsila sa o útek. Prerazila igelitku na niekoľkých lritických miestach. Pevnosť Alcatraz má tiež svoje slabšie miesta. Pre stratu dôvery, slúchadiel mám novú tašku. Myslím, že táto taška je ešte pozostatkom z rakúskej predvolebnej kampane, ale ten politik, čo mi to venoval, mi k tej taške pribalil aj píšuce pero, čím si ma okamžite získal pre svoju politickú stranu. Netuším, čo mal ďalšie v politickom programe, ale taška žije dodnes. Pero to už má bohužiaľ za sebou.

Najväčší problém pri halovom behu je zistiť odkiaľ fúka vietor. Aby som sa mala na čo vyhovárať. Z okolitých debát som pochopila, že vietor je pri behu dosť dôležitý. Po niekoľkých kolách sa obvykle mení smer behu, možno to súvisí s tartanovou gumenou trávou, aby dostávala rovnomerne zabrať. Alebo s tým, že tak ako veľká časť v prírode je aj človek ľavotočivý. Ľavoruký a vľavotočivý. Beháme už vonku. Až pri druhom tréningu som sa dozvedela, že ten vonkajší ovál je dlhší ako ten v hale. Myslela som si, že ako obvykle je chyba vo mne, že dobieham s vyplazeným jazykom. Vietor je vonku ešte zlomyseľnejší, ako vnútri. Zvalil mi počítadlo a mohla som začať odznovu. Keď mi ho ale naposledy zhodil môj tréner, tak som vybuchla. Počítať moje kolieska nebude, ale zhodiť mi moje počítadlo? 

Kým igelitka mala polčas rozpadu za sebou už asi pred mesiacom /ustálené počasie, teplota, tlak v normále, pulz mierne zvýšený/, guľôčkové počítadlo kľaklo pri náporoch vetra – skôr ľahlo. Pri ďalšom tréningu došlo k úplnému rozpadu. Chýbajú mi aj po jeho znovuzložení dve zelene guľôčky.

Doma ma vytočili deti. Poriadne, takže som sa zaťala a na ten maratón pôjdem. Akurát by som to trénerovi mala naservírovať pomaly a opatrne. Na začiatok by možno  stačilo vyplniť prihlášku a asi aj zaplatiť členské. Nech ho hneď netrafí šľak.

Aj guľôčkové počítadlo treba na začiatku tréningu vynulovať a to aj v tom prípade ak má o dve zelené menej.