Popoluška na obrazovke tĺkla jeden oriešok za druhým a roztĺkla aj posledný oriešok. Moje orechy sú väčšmi červivé a majú v sebe obvykle menej šiat. Ale asi nie je nič horšie ako rozbíjanie orechov a namiesto plnky do orechovníka ťahať z orechov jedny večerné šaty za druhými a k tomu črievičky.
Na zemi ostali už iba prázdne obaly od darčekov a postupne sme ich odkladali na horšie časy. Tanier sa rozhorel jasným plameňom. Vysokým a jeho okraje hrali všetkými farbami.
Skusmo som naň naliala pár kvapiek vody. Rozzúrene sa na mňa rozprskal a rozhorel sa ešte väčšmi. Pripomínal mi vo svojom spravodlivo rozhorčenom hneve môjho učiteľa obrany socialistického štátu a výtvarnej výchovy v jednom. Bola som schopná rozzúriť ho do biela už len svojím príchodom na hodinu.
Z krbu som vytiahla lyžičku popola – teraz už iba mokka a posypala som opatrne tento večný oheň. Ani sa len nerozkmital a nezneistel. Horiaci tanierik už bol parádne horúci a zaobchádzali sme s ním opatrne v rukavičkách.
Chvíľu som uvažovala, že zavolám hasičov. Predstava, ako idem s horiacim dezertným tanierikom po točitom schodisku pre dom privítať hasičov, bola príliš silná. Bolo mi jasné že toto je príliš malý oheň na naše zásahové jednotky. Ale na našu domácnosť bol na môj vkus pomerne veľký a horúci a nechystal sa hynúť. Na hasičov to bolo možno málo, ale nám to postupom času prerastalo cez hlavu.
Po polnoci sme strčili tanierik do krbu. Niekoľkými dobre mierenými ranami som kutáčom rozbila tanierik na menšie časti. Teraz už v krbe horela celá slnečná sústava. Každá planétka mala svoju časť tanierika a kúsok čohosi strieborne zeleného, čo naďalej horelo.
Na krbe sme nemali dvierka a pre bezpečnosť celého domu, sme tieto Vianoce držali čestnú stráž pri horiacom tanieriku až do rána. Ako štafetový kolík sme si odovzdávali po hodine stráženia rozpálený kutáč.
Vianočnú sviečku pomaly otáčame v ruke a opatrne zbavujeme všetkých ozdôb.../z návodu miestneho hasičského zboru pre šťastné, pokojné a najmä bezpečné Vianoce/
