Tesne pred Ľubľanou som ostala trčať so zaradenou dvojkou. Prevodovka sa rozsypala a nepomohol ani obsah kufríka s rodinným striebrom. Nechala som deti a batožinu napospas osudu krásam predmestskej križovatky Ľubľany presne na pravé poludnie a vybrala som sa pešo po pomoc. V okolitých panelákoch boli doma iba ženy. Muži boli na rybách. Liezla som do záhrad, márne zvonila na zvončeky a skúšala jednu krčmu za druhou. Veľa ich nebolo a boli poloprázdne. Čo bolo aspoň trochu k svetu, bolo na mori. Nakoniec som našla dvoch ochotných ležať pod a v mojej škodovke a nejakým zázračným spôsobom sa im podarilo rozsypanú prevodovku zase zosypať na správne miesta a mohli sme pokračovať v ceste. Domorodcom som nasypala do dlaní celý obsah mojej slovinskej peňaženky – niekoľko tisíc slovinských toliarov v rôznych podobách a formách a mala som pocit, že som štedrá. Nebola som, devalvácia toliaru zvalcovala ten úbohý peniaz tak, že tá odmena bola niekde okolo pár eur.
Pri prudšom zabrzdení na škodovke asi ostalo visieť niečo brzdové, čo spôsobovalo, že mi začala svietiť brzdová kontrolka. Auto síce brzdilo ako keby sa nič nedialo, ale kontrolka hlásila poruchu. V servise mi ju vždy vypli, ale to bolo asi aj všetko čo s tým vedeli, chceli a mohli spraviť. Koniec koncov, zase to nebolo až tak málo. Nepokazili pritom nič iné, len som svietila na červeno. Na kratších cestách to nevadilo, ale mňa čakalo 600 kilometrov z Chorvátska a časť tej jazdy absolvujem večer pri umelom osvetlení prístrojovej dosky. Prelepila som kontrolku žuvačkou. Kvalitný materiál vydržal až do Bratislavy. Neťahala oči, nezavadzala a mala som ich ešte niekoľko v balíčku, takže nehrozilo, že v prípade núdze ju dám dolu z prístrojovej dosky. Aj pri prudkom brzdení ostávala na svojom mieste.
Bola som v tom čase úplný začiatočník. Mala som konečne papiere na šoférovanie, staré a mierne zachovalé auto a skoro nulové skúsenosti so šoférovaním, ešte k tomu v zahraničí. Bola som so známymi a ako dve autá sme tvorili kolónu. Džentlemansky ma nechávali ísť ako prvú, pretože moje auto malo menej koní, vyššiu spotrebu a mizerného šoféra.
V Terste hore kopcom moje auto pár krát zakuckalo a ostalo stáť. Teda iba ak som držala nohu na brzde. Kopec bol strmý a ja som nemala ani najmenšiu chuť pokračovať v týraní seba a auta. Ostala som sedieť so chcíplym motorom a čakala som na reakciu talianskych šoférov. Poznala som ten prstoklad z talianskych filmov a čakala som, že mi povedia a ukážu na prstoch čím som ja, kto boli moji rodičia a z ktorej dediny pochádzam. Nič z toho sa nekonalo. Autobus až po vrch naložený miestnymi ľuďmi so šoférom kľudne ostal stáť. Šofér si vytiahol noviny a začal čítať. Nik netrúbil, akurát sa premávka zastavila.
Všetci svätí, ktorí nado mnou a nad mojím autom v tom čase bdeli si dali siestu. Otvorili si niekde na kopci na obláčiku konzervu božského lančmítu a k tomu si dali ľadovú kávu a počítali do 100. Myslím, že aj strážny anjel je iba človek a má iba jedny krídla a jedny nervy. Ale ten lančmít by som si nabudúce určite nedávala iba s nožíkom.
Dostala som školenie o tom, ako sa jazdí hore strmým kopcom – od vodiča doprovodného vozidla. Ono to akosi nestačilo, musel mi to auto naštartovať a až potom som bola ochotná vyjsť ten príšerný kopec na jednotke. Hore na kopci bola plošina na ktorej už stáli autá s otvorenou prednou kapotou a každé si chladilo svoj chladič. Pridala som sa k dymiacemu a pariacemu sa davu a otvorila som hrdo aj ja svoju kapotu.
Trabant nemá chladič.
