Aj ďalší stĺpik na parkovisku – pred bankou znamenal, že som si okamžite zrušila u nich účet – potom, čo som im zrušila stĺpik banky, rozšírila a upravila parkovisko a namačkala odpornú ružovú farbu na náš služobný nárazník.
Všetky jazdy som absolvovala s kolegom, prípadne s otcom. Ja som zapískala a otec došiel. Až v jednom momente som zapískala, a otec nemohol. S malou dušičkou som sadla za volant, ako tak som vybavila čo bolo treba a na spiatočnej ceste sa ku mne pridal jeden tirák s nádherným parožím na prednej kapote. Štyridsať kilometrov s nosom prilepeným na spätnom zrkadle som uvažovala, či tie parohy sú pravé, alebo atrapa.
To už som bola hrdina a vedela som, že niekam dôjdem sama. Aj do servisu na nafasovanie nálepky. Bolo treba zahriať motor, to sa robí najlepšie smerom ku mne domov. Po ceste auto vydávalo zvláštne zvuky. Zatiahla som okienko a pripisovala som tieto zvláštne zvuky včerajšej návšteve servisu. Autá na mňa trúbili a mávali – ale na to som ako začiatočník bola zvyknutá. Na križovatke blikali svetlá a stáli tam dvaja policajti a a rukami predvádzali prostocviky. Chvíľu som ich pozorovala a po čase som vylúčila všetky možnosti. Nakoniec to jeden z policajtov nevydržal a podišiel k autu a dohodli sme sa na špeciálnych pokynoch pre mňa a moje autíčko. Tak som sa konečne dostala cez poslednú križovatku a zastavila som. Ten rachot vychádzal zo zvyškov môjho predného kolesa. Netušila som z čoho všetkého pozostáva guma auta, ale pochopila som, že reklamy neklamali. Nádherný prierez gumou bol dôvodom trúbenia a sprievodných zvukov. Tento druh opravy som radšej zverila odborníkom – mohli sa zadarmo pokochať pohľadom na riadne zrasovanú pneumatiku.
Dokonale parkovať som sa naučila až po rokoch na gynekologickom sympóziu. Vyparkovať auto z tej diery mi trvalo skoro pol hodinu, /riaditeľovi som zrušila časť zadných svetiel a kúsok – naozaj zanedbateľný zadného nárazníka/ a od tých čias ho vytiahnem zo všadiaľ.
