Na venčenie som si našla kamarátovho psa. Írsky seter s tmavohnedým kožuchom, bez schopnosti zatiahnuť čo len jeden pazúr. Ale zase bol schopný zrolovať koberce na jednu stranu a zároveň od radosti sa pocikať na druhom konci bytu, keď zazvonil poštár. A poštár zvoní dva krát...
Brávala som ho do horského parku a veľmi rád aportoval. Ono to bol aj jediný spôsob, ako ho aspoň občas presvedčiť, aby sa vrátil ku mne. Píšťalka ktorú som k nemu dostala, ako aj ďalšie ovládače boli skôr na ozdobu. Bimbali sa mu medzi zubami a omotané boli zvyškami mokrých zelených rias, keď si to namieril najkratšou cestou cez malý príručný močiar. Radostne sa okolo mňa prehnal, otriasol sa od bahna a vody a hnal si to niekam do húštin a kríkov a po ceste vzal útokom aj za hrsť bodliakov, ktoré mu vzápätí ozdobili srsť.
Od stromu sa odlepila postava v podobnom kabáte ako nosí Kolombo. Pravdepodobne to nebol ženatý poručík, ktorého manželku ste nevideli, ani keď ste mali poctivo odpozerané všetky série s baloniakom.
Otvoril kabát a ...nebol to Kolombo. V lese sme boli sami a netušila som, aký toto bude mať ďalší vývoj a ani som potom netúžila. Pes niekde opodiaľ naháňal čosi s pichliačmi a vôbec ho nezaujímalo, že by som mohla mať nejaký problém. Hodila som smerom k „poručíkovi“ kus dreva. Seter okamžite nechal ježka a rozbehol sa za papekom. Kolombo uvidel trieliaceho šesťdesiatkilového psa s kompletným chrupom a vlajúcimi ušami, ozdobený bodliakmi a kúskami bahna ako sa rúti k nemu a okamžite začal utekať. Seter sa okamžite vykašľal na drevo. Utekajúci dospelák, ktorý sa očividne chce hrať a naháňať bola určite lepšia zábava, ako nejaký blbý zahnutý kus dreva. Vyštartoval po ňom a po chvíli ho dobehol, oprel sa oňho labami a zvalil ho na zem. Od radosti nad novou hračkou mu začal láskyplne ohlodávať uši a olizovať tvár. Popri tom slintal a od radosti mu pocikal baloniak.
Pomaly som sa došuchtala k scéne. Nemala som veľkú chuť odvolať psa. On sa dobre bavil a ja tiež. Kolombo sa zmietal na zemi a prosil ma, aby som mu pomohla. Mal pocit, že mu udrela posledná hodina. Ja som mala pocit, že si ešte chvíľu láskyplného objatia a slintania od požičaného psa zaslúži.
Pes je predsa najlepší priateľ človeka.
