Pri „Anička, dušička“ sa mi v rytmickom trojštvrťovom takte otvára nôž vo vrecku. Na tú tretiu štvrtinu sa totiž niekde obvykle zašprajcne. „Vysoký jalovec“ mám tiež medzi „obľúbenými“ a pomaly sa tam prepracovávajú jednotlivé výsledky ľudovej a umelej a ešte umelejšej tvorby. Naposledy doniesli do krčmy heligónku. Naleštená odrážala slnečné lúče a ja som bola vo veľkom pokušení vyskúšať si, z koľkých hodov dokážem zrelými marhuľami trafiť „Aničku“ v zapadajúcom slnku. Kôstky z marhúľ by mali lepší zvukový efekt, ale nebola som si celkom istá ich dráhou doletu. Tiež som mala obmedzené množstvo kôstiek, pretože kým „Ach synku“ bol v plnom prúde, sezóna marhúľ iba začínala.
Zakaždým zahrali prvú časť „Aničky“ potom to zorali „Ach synkom“ a o dve hodiny pribudol k večernému koncertu kúsok sovietskej a teraz už aj ruskej hymny. Niežeby mi na prznení ich hymny nejako zvlášť záležalo. Za tých 40 rokov pustošenia u nás, bola tá hymna minimum.
Po každom čísle nasledoval potlesk. Mala som pocit že naštartovaním nášho klavíra heligónku neprehluším.
Na druhý deň sa na pravé poludnie sa láskyplne rozziapali sirény. Vyšla som na balkón a zatlieskala som im.
