Dora Kubinova
- Počet článků 50
- Celková karma 0
- Průměrná čtenost 320x
Seznam rubrik
- Môj boj s veternými mlynmi
- S adrenalinom po svete
- S adrenalinom po dome
- noiradrenalin
- Osobní
- Nezařazené
Co právě poslouchám
Dora Kubinova
Uťahaná vrana
/hymna uťahaných a nevyspatých matiek/ Letí vrana zavčas rána, za ňou kŕdeľ vraných detí. Chudák vrana takto zrána, uštvaná a uťahaná.
Dora Kubinova
Kapitálny úlovok
Obliekala som jedno dieťa, kamarátka druhé a bola som otočená chrbtom k vode. Vedľa nás sa rozkladali dvaja rybári. „Tam sa topí dieťa!“ zvolal jeden z nich. Skontrolovala som si drobizg pri sebe.
Dora Kubinova
Keď šéfa okradne jeho podriadený
Šéf nebol nič moc, čo už človek môže očakávať od šéfa. Ale mal peknú dcéru, zamestnanú taktiež u nás a s ňou randil môj kolega. Intenzívne randil. Pretože okrem iných tajomstiev sa dozvedel aj heslo do sejfu a jeho umiestnenie v byte. Do ich súkromného bytového rodinného sejfu. A niekoľkokrát ten sejf vyčistil. Chvíľu trvalo, kým šéf zistil, že mu tam niečo chýba a ešte dlhšie kým došiel na to, kto mu v rámci randenia s jeho dcérou čistí jeho najvlastnejší sejf. Kto chodí s jeho dcérou, to už asi vedel. Aj keď nejakým vysokým IQ a kombinačnými schopnosťami neoplýval. Zase ale dokázal zohnať a dokonca aj zavesiť napriek našim hlasitým protestom mimoriadne škaredé kalendáre na aktuálny rok.
Dora Kubinova
Beh vytrvalostný - na trate krátke, alebo niečo pre svoje zdravie
Keď sa človek dožije päťdesiatky rokov – teda niečo okolo pol storočia – pre tých ktorým by to pripadalo ešte stále hanebne málo, tak zhruba jedna dvadsatina tisícročia znie už dosť veľkolepo, aby som sa zamyslela nad sebou a rozhodla niečo so sebou spraviť. Pár pokusov prebehlo za posledné roky, ale boli márne. Teda aspoň keď sa pozriem do zrkadla a to ho ani nemusím leštiť kvôli takejto príležitosti. Skúsila som to na malom ligotavom kúsku, ale keď som videla ten výsledok, okamžite som odložila prachovku. Nie som si istá, či môžu nastať aj horšie časy.
Dora Kubinova
Zbrane do kabelky
Možno by som mala v záujme svojej rodiny, svojho zmenšujúceho sa majetku začať uvažovať o zbrojení. Ale kým ja som potomok úžasného strelca – otec mi bol schopný vždy a za každých poveternostných podmienok /a akoukoľvek upravenou vzduchovkou/ vystreliť čokoľvek podľa požiadaviek – väčšinou sme sa zjednotili na sadrovej opici na gumičke oblečenej v niečom slušivom kožušinovom, s čím sa potom naša mačka niekoľko hodín sústredene hrala. Až kým jednotlivé kusy opičieho kožucha neležali v rôznych častiach bytu a niekde na stoličke sa zamyslene hojdala plešivá sadrová opičia hlava.
Dora Kubinova
Bábkové divadlo a rezervné pančucháče
Slnko mi svietilo do očí a bola som rada, že mám aspoň ruky voľné a zakryla som si oči. Zabočili sme za roh a už zase! Bolo to už druhý raz čo so mnou vybabrali a zamávali. Do ruky mi strčili niečo, čo je teraz aj tak mazľavé a ulepené – niečo z toho mám na tričku a na vlasoch a zvyšok na bugine. Ja nechápem, čo s tým bábkovým divadlom majú. Prečo majú každý pol rok pocit, že by som tam mala ísť. Nič zlé som predsa dnes nevyviedla. Teda aspoň odkedy som sa zobudila. A ťahať mačku za chvost v tomto veku je predsa normálne!
Dora Kubinova
Zlodeji
Čerstvo nasťahovaní v prastarom dome, ktorý skôr pripomínal opustenú strieľňu a občas k nám prišli návštevy rôzneho vierovyznania. Dom bol požehnaný, posvätený na rôzne spôsoby a k rôznym cirkvám. Aj tak to nebránilo drobným únikom vecí z domu, a menej drobným únikom vecí spred domu. Pán farár, keď sa vrátil do auta, zistil že mu medzitým, čo on požehnával dom, ukradli breviár a kabát.
Dora Kubinova
Vianočná stráž
Dostali sme sviečku krásnu sviečku trblietajúcu sa v každom osvetlení a patril k nej aj správne zladený zelený tanierik so striebornými okrajmi. Sviečka bola v tvare vianočného stromčeka a nechali sme si ju na extra príležitosť – teda Vianoce. Zapálili sme ju po večeri a horela. Horela tak ako obvykle zelené stromčekové sviečky horia. Teda aspoň zo začiatku. A neskôr, keď z nej kvapkal vosk do taniera, tak to bolo ešte celkom v rámci normy sviečok, ktoré tečú.
Dora Kubinova
Snehuliaci
Nastúpila som do zamestnania a z nejakých mne menej známych dôvodov sa na začiatku udiali dve zásadné veci. Netuším prečo, ale mali ma tam pomaly za matematického génia – s tým sa ešte človek zmieri, ale zároveň mali pocit, že viem kresliť. A to teda pravda určite nebola. Ale menej bolela tá matematika, ako to kreslenie. Mohla som mávať vysvedčeniami, ovievať sa s nimi. Nič nepomáhalo. Tak som mala aspoň pocit, že všetci profesori, ktorí ma mali na výtvarnej výchove vibrujú v hroboch a pokiaľ ešte žijú, tak musia mať z mojich výkresov ťažké sny aj po rokoch. Minimálne tak ťažké, ako boli moje obavy, že nejaký učiteľ vystaví môj výkres ako odstrašujúci príklad na nástenku.
Dora Kubinova
Na dušičkovú nôtu, alebo keď je radosť umrieť
Každý rok máme ten istý problém. Niektoré cintoríny a niektorých nebožtíkov zvládam lepšie a s niektorými to ani po rokoch nehne. A pritom kým boli živí, mali všetci lepší orientačný zmysel ako ja – ich potomok.
Dora Kubinova
Keď horí škola
Je to nádherná predstava a iba málokedy dochádza k jej realizácii. A keď, tak to nie vždy stojí za to.
