Dora Kubinova
- Počet článků 50
- Celková karma 0
- Průměrná čtenost 320x
Seznam rubrik
- Môj boj s veternými mlynmi
- S adrenalinom po svete
- S adrenalinom po dome
- noiradrenalin
- Osobní
- Nezařazené
Co právě poslouchám
Dora Kubinova
Fékre
Keď človek v 70 rokoch ovdovie, nie je to nič príjemné. Ak pritom niečo podedí je to ešte stále dobré. Ak je ale predmetom dedičstva trabant, začína to smrdieť minimálne dvojtaktom. Edka zdedila desaťročného trabanta. Vodičský preukaz mala niekedy z obdobia o medzi prvou a druhou päťročnicou a za volantom nikdy nesedela. Čo by ale človek neurobil z lásky k nebožtíkovi. Edka bola ešte aj jogínka. Dosť vražedná kombinácia – občas aj sebedeštrukčná plus blízke okolie asi tak do 100 metrov. Spokojne relaxovala za volantom, hlboko sa sústreďovala na svoje dýchanie a na svoju bránicu. Jazdenie sa stávalo pomaly jej pôžitkom. Ono toho človek veľa po sedemdesiatke zo života možno nemá, ale trabant určite obohatí váš kultúrny a spoločenský život. Ak nie inde, tak aspoň na pumpe.
Dora Kubinova
Orientačné dozvuky
S orientáciou v priestore sme mali problémy všetci v rodine. Dokonca sa to tiahlo niekoľkými generáciami, keď to tak počítam. Starý otec ostal trčať v zajatí v šírej Rusi a kým na začiatku bol ako zajatec školníkom, neskôr mu dovolili učiť, pretože učíteľnica sa chcela vydávať a na Sibíri bola najbližšou anglicky hovoriacou náhradou za učíteľnicu angličtiny môj starý otec. V tom čase vedel niekoľko jazykov a práve sa ako ruský zajatec vykonávajúci v rámci zajatia prácu školníka učil po rusky a teda mohol začať učiť na anglijskom jazyke. Mohla vypadnúť pomerne veľká časť učiteľnic, v tom čase vedel už nemecky, francúzsky...Latinu síce nesekal, ale maturoval z nej s vyznamenaním. Ruštinu sa teda učil v rámci zajatia a slovenčina bol až posledný jazyk, ku ktorému sa dostal. Pravdepodobne by zvládol aj telocvik, pretože bol atlét a hádzal diskom. Asi dosť ďaleko, pretože bol nominovaný na olympiádu, ktorej sa nezúčastnil. Zdalo sa mu v tom veku dôležitejšie oženiť sa a postarať sa o rodinu, než šaškovať na nejakom štadióne v rámci olympiády.
Dora Kubinova
Grécko – alebo plynulo po grécky za noc
Boli sem na Chalkidikách na polostrove a moja mama sa nudila. Robí to málokedy, ale skoro vždy to má katastrofálne dôsledky. Mala pocit, že na dovolenke nič nezažila a máločo videla. Ponuky na akýkoľvek výlet statočne ignorovala. V pondelok poobede vypadla elektrina a na oblohe bol oblak tmavej farby a vyzeral ako požiar. Zavolala som delegátku, povedala nám, že elektrický prúd nie je /mňa síce skôr zaujímal ten oblak dymu, ale ten nebol podstatný/ a oheň zahasí búrka. My sme sa však nepýtali na elektrický prúd, ale na ohnivý mrak, ktorý sa medzitým priblížil k nám a sršali z neho iskry. Netváril sa veľmi priateľsky. Naša delegátka povedala, že to nie je nič, nás sa to netýka, máme zostať tam, kde sme, nič nám nehrozí. Ak niekde horí, hasiči to uhasia, my sa tým nemáme zaoberať. Veď „búrka zahasí oheň“. Zhruba pol hodinu sme pozorovali mrak a venovali sa svojej zmrzline v dobrej viere v delegátkinu informovanosť.
Dora Kubinova
Škodovka
Naše trabanty sa dožívali pomerne krátkeho života. Bolo to dané možno technickým zameraním môjho otca, úrovňou servisov, rybárskymi revírmi a v neposlednom rade asi použitými technológiami súdruhov z NDR. Ale ten život bol bohatý, nikdy nešli dva krát tou istou cestou a málokedy sa im pokazili tie isté veci. A na pumpe sme im vždy namiešali trochu iný drink. Na to by nám predsa bol stačil náš kufrík s rodinným striebrom. Nestačil. Poruchy boli vždy iné, a keď sa vystupňovali nad únosnú mieru – spravidla po štyroch rokoch vernej služby, kupoval sa trabant nový. Iba kufrík s rodinným striebrom ostával ten istý a občas k nemu niečo pribudlo. Tak sa stalo, že sme jedného dňa mali škodovku, ale náhradné diely v rodinnom striebre ešte naďalej patrili prevažne trabantovi, navijakom a niečo k foteniu. Autá sa nám obvykle pokazili zhruba po 500 kilometroch /u trabantov 500 kilometrov svižnej chôdze/. Ale boli slušné, vždy sa s nami lúčili na prekrásnych scenériách – teda pokiaľ to nebolo napríklad na hlavnej ceste do Ľubľany. A niekedy dokonca rovno pred servisom kľakli – potom ale ten servis musel mať veľmi dlhé a exoticky znejúce meno v Kiskunfélegyházi.
Dora Kubinova
S čerstvým vodičákom
Konečne som sa stala majiteľom vodičského preukazu. Síce to neznamenalo, že viem jazdiť – s tým to nemalo nič spoločné. Ale bol to základ. Požiadala som kolegu, aby mi dal pár lekcií. Nie je jednoduché jazdiť s vlastným manželom, alebo nedajbože s vlastným otcom. V praxi to vyzeralo tak, že sme služobnou škodovkou vyštartovali po lístky na hokej, po skripta, po bývalú frajerku, súčasnú frajerku a občas aj po budúcu frajerku. Taxikárčila som, učila sa. Pri prvom cúvaní som nabrala stĺpik na parkovisku. Bol podmierečný, viac neviditeľný a kolega sľuboval, že bude mlčať. No veriť chlapovi! Ledva rozrazil dvere okamžite dostali všetci podrobnú svodku o mojom šoférovaní.
Dora Kubinova
Bez vodičáku
Dovolenky s rodičmi mali vždy svoje neopísateľné kúzlo. Ak nechcíplo auto, určite rupli iné veci. Boli sme v Poľsku a kochali sa prírodou. Môj otec niečo prekračoval a bol tam natiahnutý tenký drôt a bolo po kochaní sa. Vrátili sme sa na ubytko – na priváte v Bielom Dunajci – Tatry z poľskej strany.
Dora Kubinova
Stopom po mori
Nie každý má stajňu a dopestuje si svojho vlastného koňa. Väčšina z nás má dva plus KK . Síce neviem, čo to znamená, ale v novinách sa to spomína najčastejšie a určite to znamená, že sa vám tam nezmestí ani do špajzky a ani do pivnice menší kôň. Niekedy je problém s dvomi kompótmi a jedným dieťaťom.
Dora Kubinova
S Trabantom na Paringul Mare
Hľadali sme si nocľah v Rumunsku, na ceste stála pani a tak sme zastavili a spýtali sa. Kati néni trvala na tom, že jej úzky zadok sa k nám dozadu do auta /trabanta – v ktorom boli vzadu dvaja pubertiaci/ ešte zmestí a ukáže nám ubytovanie, z ktorého budeme v siedmom nebi.
Dora Kubinova
Trabant pod Mont Blankom
Dostali sme devízák – náš prvý a aj posledný devízový prísľub. Čo znamenalo, že sme smeli v presne stanovenom období na chvíľu vystrčiť nos za hranice a potom sa poslušne vrátiť späť. Bol to pre mňa šok. V obchodoch neboli fronty, veci sa balili do igelitiek /ešte pol roka som s nimi chodila nakupovať, kým som poslednú nezodrala/ a predavači boli k zákazníkovi slušní a úctiví, a to aj vtedy, keď nič nekúpil. Z toho devízového prísľubu mohol človek naozaj iba sľubovať. Niekoľko mesiacov trvalo, kým som bola schopná vystáť si frontu na čokoľvek v počte viac ako dvaja ľudia.
Dora Kubinova
Chorvátsko
„My sme moc rádi, že sme se sámi olobodili.“ Bola prvá úvodná veta miestneho delegáta nášho zájazdu. Druhá veta rozoberala kde a za akých podmienok môžeme vymeniť šilingy, doláre, marky. My sme sa týmto spôsobom oslobodenia bohužiaľ chváliť nemohli.
Dora Kubinova
Pej devočka /špitál v Suchumi/
Každý cestovateľ by mal aspoň raz navštíviť miestnu nemocnicu. Najlepšie fullhouse aj s malým príručným cintorínom. Podarilo sa to aj mne. V zájazde sa kšeftovalo s čiernym uhlím /a toaletným papierom/, ale buď sa na nás zabudlo, alebo to už nemalo účinok. Skrátka najprv sa v špitáli ocitol môj brat a o dva dni na to som absolvovala cestu gazíkom aj ja. V gazíku bola drevená lavica a na stene sa dalo občas zachytiť obidvomi rukami pevne hrdzavú železnú tyč a dúfať, že mi nezostane v rukách. Gruzínski šoféri bravúrne zvládajú zákruty vo vysokých rýchlostiach aj je im v celku jedno, čo sa deje vzadu v aute. Mne to bolo po chvíli už tiež jedno. Bolo mi zle a predstava, že mi bude v sovietskej nemocnici lepšie bola dosť nereálna.
Dora Kubinova
Londýn
Na gymnáziu nás oboznámili s kultúrnymi pamiatkami Londýna – niekde medzi nepravidelnými slovesami a predminulým časom. Bolo mi jasné, že sa tam v živote nepôjdem pozrieť a tak som sa veľmi krkavčo zachovala k informáciám. Myslela som si, že tak ako väčšina z toho, čo sme mali vedieť, bude aj toto úplne zbytočné. A že ju budem mať uloženú niekde medzi dvojmocnými radikálmi čohosi a trojčlenkou niečoho iného. Omyl, otvorili sa hranice, časom znížili ceny leteniek a ja som si naplánovala Londýn. Teda vytlačila som si na niekoľko papierov čo chcem a čo môžem vidieť. S údivom som zistila, že ten zoznam pamiatok mám celkom slušne uchovaný v pamäti.
Dora Kubinova
Alpy na kolieskovom kresle s dialýzou
Keď som opúšťala Bratislavu, rádio na mňa pustilo kus omše. Brala som to s rezervou a prepla na niečo s trochu rytmickejšou hudbou a menej výchovným slovom. Vydržalo to až po Viedeň, a keďže je nedeľa pustili na mňa rakúski bratia taktiež kus omše. Mohla som porovnávať, alebo preladiť. Veľmi to nepomohlo, večer keď sme hľadali reštauráciu, kde by sme sa mohli najesť, hlúpy zvyk začať s tým okolo deviatej, keď je všetko pomaly zavreté. Našli sme jednu otvorenú a sedeli sme pri drevených mriežkach – ako v spovedeľnici.
Dora Kubinova
Ja počkám - Dobr dan curo
Tiahla som sa po dedine a v ruke som mala knihu a uterák. Oslovil ma miestny dedko /to bolo ešte pred vojnovým konfliktom, takže to bol pomerne kompletný zástupca miestnych Chorvátov /čosi nad 50 rokov vlastné nohy, vlastné ruky, zuby netuším/. Od Srbov sa odlišovali najmä navzájom. Ja som bola rada, že sa dohovorím.
Dora Kubinova
Fuck in Brugg
Prešla som už pomaly všetky pamiatky, ktoré som mala na zozname želaných a prechádzala som na zoznam možných pamiatok. To je vtedy, keď to hlavné, kvôli čomu ste prišli, už máte za sebou, ale ešte stále ste v meste a ste ochotní šliapať po mačacích hlavách. A je stále čo objavovať na miniatúrnej ploche starého stredovekého veľmi dobre zachovalého mesta. /Asi tu nemajú inštitúciu, ktorá by povedala: „ty, ty a ty ste tu zbytoční, zavadziate a pôjdete k zemi, v tomto prípade k vode a do najbližšieho kanála. Aby bol priestor pre postgotické panely s nápisom- Bratislava mesto mieru.“. Tie poloblúky typické pre gotiku spôsoboval najmä praskajúci betón a miznúce železné konštrukcie./
Dora Kubinova
Tunisko
Teda najmä odchod z Viedne bol búrlivý. Blízko letiska šľahali plamene a to pekne vysoko. Buď horel kus lesa, alebo niečo čo omylom pristálo v lese.
Dora Kubinova
Kurz angličtiny
Maja sa chystala na dovolenku do zahraničia a tak sa učila angličtinu. Poctivo, nakúpila si knihy, zaobstarala nahrávky. Navštevovala rôzne kurzy, verejné aj súkromné s väčšími a najmä menšími úspechmi. Bola vždy ochotná začať od začiatku. K didn ́tom a pastom sa našťastie nikdy neprepracovala. Ostávala verná svojmu menu a pozdravu. Po niekoľkých rokoch a viacerých intenzívnych kurzoch, osobných učiteľov angličtiny, štátnym a menej štátnym pokusom niečo ju naučiť, vedela konečne povedať:
Dora Kubinova
Fízli a môj vzťah k nim
Zdedila som prastaré auto. No zdedila, povedzme majiteľ síce zomrel, ale mne sa nechcelo prejsť celou byrokratickou tortúrou a tak bola stará škodovka naďalej napísaná na otca. Ja som sa medzitým tak trochu vydala a tak trochu odsťahovala. Čo priviedlo moje papiere a papiere od „môjho“ auta k určitej disharmónii. Nič z toho tak celkom nesedelo. Na vodičáku som bola ešte stále slobodná, na občianskom som sa už volala ináč a na techničáku bolo ešte otcove meno...
Dora Kubinova
S citroenom a francúzskym šarmom
Až budem jedného dňa veľmi prachatá, kúpim si znovu citroena – ale ako druhé auto, aby som mala vždy na čom jazdiť, keď bude citrón tráviť svoje autoprázdniny v servise. Na ktoré má ako každý správny Francúz určite nárok. Pokiaľ práve neštrajkuje.
