Alpy na kolieskovom kresle s dialýzou

20. srpna 2013

Keď som opúšťala Bratislavu, rádio na mňa pustilo kus omše. Brala som to s rezervou a prepla na niečo s trochu rytmickejšou hudbou a menej výchovným slovom. Vydržalo to až po Viedeň, a keďže je nedeľa pustili na mňa rakúski bratia taktiež kus omše. Mohla som porovnávať, alebo preladiť. Veľmi to nepomohlo, večer keď sme hľadali reštauráciu, kde by sme sa mohli najesť, hlúpy zvyk začať s tým okolo deviatej, keď je všetko pomaly zavreté. Našli sme jednu otvorenú a sedeli sme pri drevených mriežkach – ako v spovedeľnici.

Sem do Bad Gasteinu sme došli okolo 19,00. Ako sa im podarilo vyfotiť hotel , že je v lese a opustený, to dosť dobre nechápem. Na bicykel môžem zabudnúť. Tu nie je ani kúsok niečoho rovného. Ešte aj cestoviny sú zatočené.

V hoteli hral klavirista, hosťom som tvrdila, že je to CD, až kým som nešla okolo jeho klavíra. Žiadne CD, živý a moril sa výberom klasiky, a nejakej tej českej pop music z posledných 50 rokov.

Najedli sme sa u konkurencie – bolo to lacnejšie ako u nás a najmä s rakúskou kuchyňou a rakúskou obsluhou.

Na raňajkách nado mnou visel otčenáš v útulnom švabachovom prevedení. Ale tie raňajky sa dali jesť aj bez otčenáša.

Dnes som si dala krásnu trasu – borovicovú na hornej časti Graukogel, malo by to byť na dýchanie a na krv a tlak. Dúfala som, že to má vplyv aj na môj orientačný zmysel. Márne. Naspäť pomedzi borovice som trafila. To keď si človek zapamätá odkvitajúcu púpavu a niekoľko suchých konárikov.

pupava ?

Hodinu som sa točila v ostrých mrňavých uličkách Bad Hof Gastein, keby to boli jednosmerky, čert to ber. Ale to boli skurvené pytlíkové uličky, končiace obvykle niekoľkými zarazenými stĺpikmi do zeme. A to ešte niektoré z nich blikali. Mala som pocit, ako keby so mnou hrali šachy a zakaždým mi inak rozostavili tie isté figúrky na šachovnici. Väčšina hotelov sa volá Alpen a čosi. To je skoro niečo ako naše bývalé „Kindo pindo ran“. Do toho mi mama pravidelne volala, že kde som – pričom mi vždy na chvíľu zmizla obrazovka o tom, kde som a kam by som sa ešte tak mohla dostať. Jediné čo by ma mohlo bývalo utešovať, bolo, že som neblúdila sama. Takých zúfalých strieborných áut sa tam pohybovalo na šachovnici dosť a všetci sme sa navzájom púšťali v nádeji, že aspoň niekto niekam trafí.

Rozdiel medzi rakúskou dialýzou a slovenskou možno veľký nie je, ale rakúske mašiny sú tichšie. Plus ľudia fasujú slúchadlá k televízii, takže nemusia všetci počuť a sledovať aj to čo by nechceli. Okrem ovládaču k slúchadlám fasujú aj ovládače k posteli: teda môžu si sami nadvihnúť alebo nechať klesnúť nejakú časť tela, bez toho aby museli požiadať blížneho svojho – schwester Gabi, alebo schwester Katy.

Na moje naozaj malé potešenie minule zablúdila aj miestna schwester Gabi a trvalo jej to dlhšie ako mne. Dohodli sme sa, že mamu v prípade krajnej núdze vystrnadia von aj s vozíkom. Je pre mňa jednoduchšie zájsť po ňu pešo a odtlačiť ju k autu – ak ho nájdem a neodtiahnu mi ho zatiaľ. Vyhradené parkoviská pre invalidov sa tu nekonajú. Teda tu nie sú žiadne parkoviská. Každé patrí nejakému hotelu a koniec.

Zľava na lanovke je iba pre 100 percentného invalida – to som skonštatovala, že naše úrady dávajú iba nebožtíkom. A to mi zase stačí igelitka s urnou a plexisklovým okienkom a nemusím mať extra sedačku pre ňu. Živí to dostávajú jedine ako uznanie za rozvoj štátu.

Dnes som si dala Stubenberg s hmlou a potom sa rozpršalo. Tam mi pomohli vytlačiť hore rampou kolieskové kreslo dvaja bauinžinieri, ktorí boli hrdí na svoju hračku, ktorú si sami postavili. Takže som kvôli hmle navrhla hrad Werfen a kvôli dažďu – no to bol skôr lejak sme sa otočili a dali si cvične ja, GPS a mama, kto trafí k dialýze. Nie nadarmo rakúske dialýzy majú v názve tréningové centrum. Chce to tréning.

Môjmu mobilu nerobia dobre miestne radónové kúpele. Mali by mať liečivé účinky. Ako náhle sa k nim priblížim bližšie ako na dva kilometre, stvrdne display a natvrdo ukazuje neznámym smerom niečo, čo mu kedysi dávno ostalo v pamäti. A keď ho reštartnem, tak už sme zase v spleti jednosmeriek s blikajúcimi stĺpikmi. Tak sme našli aspoň cukráreň. Tú sme síce nehľadali...

Cukráreň po druhý krát, Cvične som si ráno dala trasu na dialýzu a keď som ju napriek poveternostným podmienkam našla – zamračené, hmla a rosný bod sa niekde táral. Radostne som zaparkovala a keďže sme mali ešte čas, vrhli sme sa trasou po cukrárňach. Našli sme jednu optimálnu – teda široký výber a panoramatický výhľad. Zvyknutá na rakúsku úslužnosť k hosťom sme si sadli a čakali. Občas sme zamávali na čašníka, potom som už kašlala na čašníka a s pocitom ušetrených eur som si vytiahla čítačku. Sedem eur k dobru.

Nechala som mamu na dialýze a s vedomím, že mám pred sebou niekoľko hodín, som našla a overila si ďalšiu lanovku a vyžbrndala som zvyšok nádrže pri hľadaní toho jediného a správneho vjazdu na pešiu zónu. Závidím myšiam, mne by mohli zavesiť parmezán, alebo kus marcipánovej torty, aj tak by to so mnou nehlo. Videla som kostol, videla som kusy zákuskov a toho neochotného čašníka, ale medzi nami boli blikajúce vynárajúce a zaklapajúce stĺpiky.

Zaliezla som do termálnej vody, tam som nemusela blúdiť, bol nádherný výhľad a pokiaľ majú bratia Česi pocit, že sú na vymretie, tak to nie je pravda. Vo vode boli Taliani, Česi, ja a ako stopový prvok sem tam nejaký Rakúšan.

Dnes som dala Fulseck. Fulseck nám učaroval. Mohli sme sa pohybovať s vozíkom sem a tam a naháňať slnečné lúče, alebo pred nimi uskakovať. Spiegelsee - jazero na pol ceste na Fulseck bolo mimo nášho dosahu, ale dá sa po ňom chodiť ako to robil Mojžiš, vody sa síce nerozstúpia, ale je plytké a masíruje chodidlá a veľmi nezamokrí zvyšné časti človeka.

Cyklisti, kolobežkári a jazdci na motokárach tieto kopce zvládajú aj dolu. Ja som sa pozrela na náš invalidný vozík. Je stabilný, ale asi nie je stavaný na prudké zjazdy alpskými kopčekmi.