Baj baj twenty tú

Letní povídka pro Víkend MF DNES   Na brehu Dunajského ramena stála osamelá postava a balansovala na kameňoch, aby nespadla. Udržať rovnováhu zavčas rána po namáhavej noci vôbec nebolo také jednoduché,, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

“Bŕŕŕŕ, br“

“Nesmúť za mnouuuu, nájdi si inúúú!“ pod príšerne falošným hlasom sa zatriasla inak pokojná hladina Dunaja.

Keby toto zaznelo o niekoľko kilometrov západnejšie, spustil by tento repertoár v tomto prevedení hádam jednu menšiu miestnu lavínu.

Na inom mieste tento istý súzvuk tónov pravidelne vyvoláva následne odovzdávanie rôznych cien a ocenení, potľapkávanie po pleci, dojemné ďakovanie širokému príbuzenstvu /možno dosť často je aj táto rodinná ďakovačka oprávnená/, presun sošiek a iných keramických príšeriek, ktoré by sa určite najlepšie vynímali na záhrade s umelým jazierkom a pravými trpaslíkmi.

Tu sa ale nič neodovzdávalo, ba ani len zuby /boli preriedené, ale boli vlastné a zatiaľ ako tak držali – štát na ne v tom čase neprispieval, /a neskôr asi tiež nebude aj keď časť národa tomu verí, a tá druhá v to dúfa/. Zuby boli žlté a nebolo prečo a komu tlieskať /to možno nie je ani teraz, ale davy sa dajú ovplyvniť a dokonca aj roztlieskať. V roku 1976 sa dokonca podarilo aj rozosmiať – niektorých ... asi piatich občanov./

“Poď bílou alejú.....“

Bobry z Dunaja sa už dávnejšie stiahli o dvesto metrov vyššie a zároveň znížili svoj plánovaný počet mláďat. Presne podľa pravidla tri krát a dosť. Počúvať ranný Milanov spev, doobedňajšie a celovečerné hádky skupiny bezdomovcov a popritom vychovávať mladé, aby boli užitočnými členmi bobrej spoločnosti, to bolo nad bobrie sily. Niekoľko prírodovedcov potom mohlo s úžasom sledovať bobriu rodinku zblízka a napísať o nej jednu kandidátsku a dve dizertačné práce. Bobry neboli krotké, iba boli trošku nahluchlé od slovenských evergreenov. /Skutočne boli na dunajskom ramene zaznamenané mimoriadne krotké bobry. Počet kandidátskych prác na tému „krotký bobor na Dunaji“ nie je overený./

 

Dunajská voda v tejto malej zátoke tvorila základ pre osobnú hygienu skupiny bezdomovcov, ale najmä pre Milana. Tí ostatní, si až tak na čistotu nepotrpeli. Prastará zažltnutá ohnutá zubná kefka s dva krát zatočenou anatomickou rúčkou, trochu vypĺznutá s posledným umelohmotným porastom, ktorý sa krútil všetkými smermi /neviem čo by na túto kefku povedala komora zubárov, ale myslím, že by to Milana ani veľmi nezaujímalo/, usilovne jazdila sem a tam po Milanových preriedených zuboch.

Zo zadného vrecka nohavíc trčal dlhý kus kravaty s vyblednutými obrázkami golfových palíc. Štruktúrou golfové palice nápadne pripomínali morzeovku. 

Milan patril ku skupinke bezdomovcov. Nikdy nemal rád frontu pred kúpeľňou. Bol šťastne ženatým spolumajiteľom dva plus jedna plus jeden kus v plienkach. Potom si jeho polovička našla iného, jeho šéf si tiež našiel inú, iba Milan nič nenašiel a ani veľmi nehľadal. Naopak strácal postupne, až sa ocitol najprv na ulici a neskôr na lukratívnom pozemku pod mostom /v čase, keď toto vyjde, ak k tomu vôbec príde, bude ten pozemok ešte zaujímavejší a nebudú sa oň biť iba partie bezdomovcov/.

Skrátená verzia kádrového posudku znie: “niekedy sa najprv zamyslí, než niečo ukradne, alebo vyžobre. A niekedy sa zamyslí až potom.“

Zubnú kefku vystriedala žiletka podobnej kvality a približne rovnakého veku. Z Wilkinsonovej žiletky postupne povypadávali písmenká, ostal už iba Son s veľmi symbolickým občasným ostrím. Milan voľne a plynulo prešiel z „pod bielou alejú“ na:

“Dedinka v úúúúdolíííí, biele domčeky“

Časť kaprov sa pokúsila hrať na lososy a zamierila proti prúdu. Ešte šťastie že sa v Dunaji nevyskytujú veľryby. S ich jemnejším sluchom by tých sebevrážd na pravom brehu rieky bolo určite ešte viac. Možno by k tomu stačil iba letmý pohľad na architektonické skvosty, ako je galéria, alebo panelákové sídlisko z obdobia pozdného najrozvinutejšieho socializmu. /Historické upresnenie – Brežnev v období najväčšieho rozmachu jeho obočia./

Architektonické skvosty sa rovnomerne rozvíjali po oboch brehoch Dunaja, a iba niekoľko dosť bezvýznamných budov ako napríklad Dóm Sv. Martina bránili v jednoliatosti celku a ničím neskazenej ohyzdnosti. Škoda.

“Tventy tú, ci fix“, Milan na chvíľu prerušil svoj spev a zaklial. Z dlane mu vykĺzol kúsok mydla a okamžite si to namieril po prúde Dunaja veľkou rýchlosťou. Milan sa za ním iba ľútostivo obzrel. Kedy a ako sa dostane k ďalšiemu kúsku mydla, to netušil. Časť tváre už mal umytú a na tom zvyšku sa to aj tak nedalo poznať.

„Tventy tú, baj baj“ zatrúbil na rozlúčku Milan.

“Tventy tú“ a „baj baj“ tvorili základ zvyškov Milanovej angličtiny. /Zvyšky základov tvorilo niekoľko osamotených nepravidelných slovies, ktoré ale Milan pravidelne vytiahol na zemský povrch, trochu oprášil, pridal nejakú tú koncovku z ruštiny a pád z nemčiny./ Zároveň táto anglická číslovka určovala poradie mydla, ktoré si to hasilo dolu Dunajom. Bolo to dvadsiate ôsme mydlo – šieste s lesnou vôňou, druhé ružové a tretie s kónickým tvarom. Pozostávalo zo zvyškov šestky /z dámskej kabelky, už nik ani netuší, ako sa k nej dostali, ale máločo bolo z nej použiteľné/ a osmičky /návšteva samoobsluhy spojená so samoobslúžením sa/ a ako stopový prvok sa k tomu zrejme samostatne primiešali zvyšky zo Zuzinej kuchyne.

Milana chytil smútok. K dvadsaťosmičke si vypestoval vzťah – pamätal si presne kde a kedy ukradol jej jednotlivé časti a za tých pár dní si k nej vypestoval, možno by bol lepší výraz vyformoval  vzťah. Pretože aj dvadsaťosmička prešla formálnymi zmenami. Niektoré jej časti sa deformovali a iné sa informovali. Koncom minulého týždňa nadobudlo dvadsiate ôsme mydlo Zuzanine tvary. Kvalifikovaný psychológ by z uvedeného kúska mydla mohol určiť mieru deformácie Milanovho vzťahu k matke /kvalifikovaný matematik by z tých kriviek vypočítal Milanovu konštantu //ešte kvalifikovanejší ekonóm by z toho urobil odhad vývoja priemernej mzdy a hrubého domáceho produktu na najbližších päť rokov// So zvýšenou spotrebou mydla v danom ohybe Dunaja tieto odhady nerátali.

“Tventy tú“ – Milan v období svojej najväčšej kariéry začal navštevovať jazykové kurzy. Najprv to boli niekoľko rokov kurzy ruštiny, ktoré sa pravidelne striedali s kurzom Čo vieš o sovietskom Zväze a s poslednými vzrušujúcimi novinkami o Veľkej októbrovej revolúcii. /Tak neviem, má sa to písať s veľkými písmenkami, alebo radšej menšími, keď to nebolo ani veľké a ani sa to neodohrávalo v októbri a navyše streľbu z člna /aurora/ aj tak asi nik nemohol počuť a možno ani nechcel počuť./

 Neskôr Milan začal navštevovať kurzy angličtiny. Mali ich tí istí lektori, ako na ruštinu a naučil sa zhruba to isté. Teda minimum. Pribudlo mu v hlave niekoľko nepravidelných slovies, s ktorými aj tak nevedel čo začať. Prípadne im občas prirazil z ľubovoľnej strany ruskú koncovku. V hlave sa mu preháňali osamelé hevnty a wudnty a k nim sa občas priplavil depresívny opustený derdydas.

Je utorok ráno. Začal sa normálny pracovný deň a ten sa týka aj skupiny bezdomovcov,  ktorá si za svoj domov zvolila útulné miesto s primeranou vetracou jednotkou pod starým bratislavským mostom. To, že sú  všetci tak trošku nezamestnaní, ešte neznamená, že nemusia pracovať.

Trošku. Niečo má na svedomí Marx a niečo situácia v podmostovom zásobovaní. Jednoducho občas sa musí pracovať, alebo inak povedané : kradnúť /v prípadoch krajnej núdze aj žobrať/. Skupinku bezdomovcov tvorili dvaja muži, jedna žena a jeden pes. Staršie osoby rôzneho pohlavia a v rôznom stupni duševného a telesného rozkladu. Niektorí z nich ešte spali, ale Milan už bol hore.

Mohutný výbuch z jednej z dvoch konzerv, ukončil rannú idylu a súčasne aj  dlhý život jednej nemenovanej a neochutnanej pečeňovej paštéty, aj keď táto mala vydržať až do roku 2010.

Nevydržala. Konzerva prežila Husákov novoročný prejav. To bol dosť slušný výkon zo strany konzervy. /Pretože novoročné prejavy našich štátnikov sa všeobecne zaraďujú medzi tie ťažšie stráviteľné produkty. V niektorých odborných literatúrach sa dokonca uvádza :“Nevhodné pre priamu konzumáciu!“/

Zmenili sa kalórie na džauly, nežnú revolúciu – neskôr bol návod na jej otvorenie veľmi zle preložený do češtiny, zároveň prelepil Gottwaldov portrét a urobil z neho jednookého Žižku. Prežila odchod sovietskych vojsk, ba dokonca aj vstup do únie, ktorý ju poznačil ešte menšími písmenkami ale vo viacerých jazykoch a s priťapnutou cenou v eurách. Nad jednookým Gottwaldom sa zjavila svätožiara žltých hviezdičiek. Konzerva skončila svoj život na 0,5 euro. Za túto cenu sa ale nikdy nepredala, pretože bola poctivo ukradnutá. Niekoľko žltých hviezdičiek s modrými rozstrapkanými okrajmi - spolu so zvyškami paštéty ešte chvíľu márne poletovalo z konára na konár.

Autor: Dora Kubinova | úterý 30.7.2013 8:49 | karma článku: 9,49 | přečteno: 384x
  • Další články autora

Dora Kubinova

Ubľa - utečenecký tábor

Obrázky z utečeneckého tábora v Ubli, štyri dni na konci sveta, kde lane zdravia dobré ráno. A o dobrú noc sa človek podelí hoci aj s líškou.

12.4.2022 v 19:58 | Karma: 14,06 | Přečteno: 372x | Diskuse| Ostatní

Dora Kubinova

Uťahaná vrana

/hymna uťahaných a nevyspatých matiek/ Letí vrana zavčas rána, za ňou kŕdeľ vraných detí. Chudák vrana takto zrána, uštvaná a uťahaná.

11.8.2014 v 7:53 | Karma: 4,59 | Přečteno: 96x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Kapitálny úlovok

Obliekala som jedno dieťa, kamarátka druhé a bola som otočená chrbtom k vode. Vedľa nás sa rozkladali dvaja rybári. „Tam sa topí dieťa!“ zvolal jeden z nich. Skontrolovala som si drobizg pri sebe.

30.7.2014 v 0:12 | Karma: 6,48 | Přečteno: 242x | Diskuse| Letní povídka

Dora Kubinova

Keď šéfa okradne jeho podriadený

Šéf nebol nič moc, čo už človek môže očakávať od šéfa. Ale mal peknú dcéru, zamestnanú taktiež u nás a s ňou randil môj kolega. Intenzívne randil. Pretože okrem iných tajomstiev sa dozvedel aj heslo do sejfu a jeho umiestnenie v byte. Do ich súkromného bytového rodinného sejfu. A niekoľkokrát ten sejf vyčistil. Chvíľu trvalo, kým šéf zistil, že mu tam niečo chýba a ešte dlhšie kým došiel na to, kto mu v rámci randenia s jeho dcérou čistí jeho najvlastnejší sejf. Kto chodí s jeho dcérou, to už asi vedel. Aj keď nejakým vysokým IQ a kombinačnými schopnosťami neoplýval. Zase ale dokázal zohnať a dokonca aj zavesiť napriek našim hlasitým protestom mimoriadne škaredé kalendáre na aktuálny rok.

13.5.2014 v 11:25 | Karma: 6,14 | Přečteno: 397x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Fékre

Keď človek v 70 rokoch ovdovie, nie je to nič príjemné. Ak pritom niečo podedí je to ešte stále dobré. Ak je ale predmetom dedičstva trabant, začína to smrdieť minimálne dvojtaktom. Edka zdedila desaťročného trabanta. Vodičský preukaz mala niekedy z obdobia o medzi prvou a druhou päťročnicou a za volantom nikdy nesedela. Čo by ale človek neurobil z lásky k nebožtíkovi. Edka bola ešte aj jogínka. Dosť vražedná kombinácia – občas aj sebedeštrukčná plus blízke okolie asi tak do 100 metrov. Spokojne relaxovala za volantom, hlboko sa sústreďovala na svoje dýchanie a na svoju bránicu. Jazdenie sa stávalo pomaly jej pôžitkom. Ono toho človek veľa po sedemdesiatke zo života možno nemá, ale trabant určite obohatí váš kultúrny a spoločenský život. Ak nie inde, tak aspoň na pumpe.

28.4.2014 v 11:03 | Karma: 8,63 | Přečteno: 320x | Diskuse| Cestování

Dora Kubinova

Orientačné dozvuky

S orientáciou v priestore sme mali problémy všetci v rodine. Dokonca sa to tiahlo niekoľkými generáciami, keď to tak počítam. Starý otec ostal trčať v zajatí v šírej Rusi a kým na začiatku bol ako zajatec školníkom, neskôr mu dovolili učiť, pretože učíteľnica sa chcela vydávať a na Sibíri bola najbližšou anglicky hovoriacou náhradou za učíteľnicu angličtiny môj starý otec. V tom čase vedel niekoľko jazykov a práve sa ako ruský zajatec vykonávajúci v rámci zajatia prácu školníka učil po rusky a teda mohol začať učiť na anglijskom jazyke. Mohla vypadnúť pomerne veľká časť učiteľnic, v tom čase vedel už nemecky, francúzsky...Latinu síce nesekal, ale maturoval z nej s vyznamenaním. Ruštinu sa teda učil v rámci zajatia a slovenčina bol až posledný jazyk, ku ktorému sa dostal. Pravdepodobne by zvládol aj telocvik, pretože bol atlét a hádzal diskom. Asi dosť ďaleko, pretože bol nominovaný na olympiádu, ktorej sa nezúčastnil. Zdalo sa mu v tom veku dôležitejšie oženiť sa a postarať sa o rodinu, než šaškovať na nejakom štadióne v rámci olympiády.

13.4.2014 v 13:06 | Karma: 5,03 | Přečteno: 137x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Grécko – alebo plynulo po grécky za noc

Boli sem na Chalkidikách na polostrove a moja mama sa nudila. Robí to málokedy, ale skoro vždy to má katastrofálne dôsledky. Mala pocit, že na dovolenke nič nezažila a máločo videla. Ponuky na akýkoľvek výlet statočne ignorovala. V pondelok poobede vypadla elektrina a na oblohe bol oblak tmavej farby a vyzeral ako požiar. Zavolala som delegátku, povedala nám, že elektrický prúd nie je /mňa síce skôr zaujímal ten oblak dymu, ale ten nebol podstatný/ a oheň zahasí búrka. My sme sa však nepýtali na elektrický prúd, ale na ohnivý mrak, ktorý sa medzitým priblížil k nám a sršali z neho iskry. Netváril sa veľmi priateľsky. Naša delegátka povedala, že to nie je nič, nás sa to netýka, máme zostať tam, kde sme, nič nám nehrozí. Ak niekde horí, hasiči to uhasia, my sa tým nemáme zaoberať. Veď „búrka zahasí oheň“. Zhruba pol hodinu sme pozorovali mrak a venovali sa svojej zmrzline v dobrej viere v delegátkinu informovanosť.

6.4.2014 v 22:43 | Karma: 11,81 | Přečteno: 399x | Diskuse| Cestování

Dora Kubinova

Zozelená ako fras

Stala som sa majiteľom záhrady. Deti mali občas pocit, že by sa tam malo niečo dopestovať. Niečo by malo kvitnúť a prinášať radosť a plody. A ja by som mala byť nadšená, že sa môžem oháňať motykou a hrabľami. Preto už niekoľko rokov sadím v rôznych obdobiach paradajky na to najslnečnejšie miesto. Moje prvé paradajky začínajú tam, kedy iní končia. V októbri mám niekoľko zelených plodov, ktoré ma rodina donúti pred prichádzajúcimi mrazmi obrať. V nádeji, že sčervenajú a budú sa dať jesť.

20.3.2014 v 8:38 | Karma: 5,62 | Přečteno: 160x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Záhradnícky kásting

Zdedila som dom a záhradu a nemala som na ňu jednak dosť času a zároveň dosť vzdelania. Pestovateľské práce, ktoré sme mali na škole boli primárne určené na to, aby náš školník mal čerstvú úrodu – my sme z toho okrem hrablí a rýľa nič nevideli. A to som sa snažila z tých hodín uliať ako sa len dalo. A dalo sa.

17.3.2014 v 17:44 | Karma: 6,22 | Přečteno: 276x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Architekt v dome

Bude mať dom menej chýb, ak to spraví tancujúci odborník s plochými nohami a okrúhlou pečiatkou? Alebo s okrúhlymi nohami a tancujúcou pečiatkou. Neviem vyskúšala som skoro všetky možné kombinácie a odrody remesla architektonického. Chvíľami bolo dosť tektonické a vrásnenia prebiehali v pravidelných intervaloch.

10.3.2014 v 8:03 | Karma: 4,95 | Přečteno: 180x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Beh vytrvalostný - na trate krátke, alebo niečo pre svoje zdravie

Keď sa človek dožije päťdesiatky rokov – teda niečo okolo pol storočia – pre tých ktorým by to pripadalo ešte stále hanebne málo, tak zhruba jedna dvadsatina tisícročia znie už dosť veľkolepo, aby som sa zamyslela nad sebou a rozhodla niečo so sebou spraviť. Pár pokusov prebehlo za posledné roky, ale boli márne. Teda aspoň keď sa pozriem do zrkadla a to ho ani nemusím leštiť kvôli takejto príležitosti. Skúsila som to na malom ligotavom kúsku, ale keď som videla ten výsledok, okamžite som odložila prachovku. Nie som si istá, či môžu nastať aj horšie časy.

2.3.2014 v 12:42 | Karma: 6,19 | Přečteno: 185x | Diskuse| Sport

Dora Kubinova

Zbrane do kabelky

Možno by som mala v záujme svojej rodiny, svojho zmenšujúceho sa majetku začať uvažovať o zbrojení. Ale kým ja som potomok úžasného strelca – otec mi bol schopný vždy a za každých poveternostných podmienok /a akoukoľvek upravenou vzduchovkou/ vystreliť čokoľvek podľa požiadaviek – väčšinou sme sa zjednotili na sadrovej opici na gumičke oblečenej v niečom slušivom kožušinovom, s čím sa potom naša mačka niekoľko hodín sústredene hrala. Až kým jednotlivé kusy opičieho kožucha neležali v rôznych častiach bytu a niekde na stoličke sa zamyslene hojdala plešivá sadrová opičia hlava.

22.1.2014 v 8:19 | Karma: 6,56 | Přečteno: 408x | Diskuse| Společnost

Dora Kubinova

Bábkové divadlo a rezervné pančucháče

Slnko mi svietilo do očí a bola som rada, že mám aspoň ruky voľné a zakryla som si oči. Zabočili sme za roh a už zase! Bolo to už druhý raz čo so mnou vybabrali a zamávali. Do ruky mi strčili niečo, čo je teraz aj tak mazľavé a ulepené – niečo z toho mám na tričku a na vlasoch a zvyšok na bugine. Ja nechápem, čo s tým bábkovým divadlom majú. Prečo majú každý pol rok pocit, že by som tam mala ísť. Nič zlé som predsa dnes nevyviedla. Teda aspoň odkedy som sa zobudila. A ťahať mačku za chvost v tomto veku je predsa normálne!

13.1.2014 v 22:47 | Karma: 6,00 | Přečteno: 223x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Zlodeji

Čerstvo nasťahovaní v prastarom dome, ktorý skôr pripomínal opustenú strieľňu a občas k nám prišli návštevy rôzneho vierovyznania. Dom bol požehnaný, posvätený na rôzne spôsoby a k rôznym cirkvám. Aj tak to nebránilo drobným únikom vecí z domu, a menej drobným únikom vecí spred domu. Pán farár, keď sa vrátil do auta, zistil že mu medzitým, čo on požehnával dom, ukradli breviár a kabát.

6.1.2014 v 15:57 | Karma: 9,94 | Přečteno: 746x | Diskuse| Společnost

Dora Kubinova

Vianočná stráž

Dostali sme sviečku krásnu sviečku trblietajúcu sa v každom osvetlení a patril k nej aj správne zladený zelený tanierik so striebornými okrajmi. Sviečka bola v tvare vianočného stromčeka a nechali sme si ju na extra príležitosť – teda Vianoce. Zapálili sme ju po večeri a horela. Horela tak ako obvykle zelené stromčekové sviečky horia. Teda aspoň zo začiatku. A neskôr, keď z nej kvapkal vosk do taniera, tak to bolo ešte celkom v rámci normy sviečok, ktoré tečú.

13.12.2013 v 20:43 | Karma: 5,60 | Přečteno: 157x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Snehuliaci

Nastúpila som do zamestnania a z nejakých mne menej známych dôvodov sa na začiatku udiali dve zásadné veci. Netuším prečo, ale mali ma tam pomaly za matematického génia – s tým sa ešte človek zmieri, ale zároveň mali pocit, že viem kresliť. A to teda pravda určite nebola. Ale menej bolela tá matematika, ako to kreslenie. Mohla som mávať vysvedčeniami, ovievať sa s nimi. Nič nepomáhalo. Tak som mala aspoň pocit, že všetci profesori, ktorí ma mali na výtvarnej výchove vibrujú v hroboch a pokiaľ ešte žijú, tak musia mať z mojich výkresov ťažké sny aj po rokoch. Minimálne tak ťažké, ako boli moje obavy, že nejaký učiteľ vystaví môj výkres ako odstrašujúci príklad na nástenku.

29.11.2013 v 19:22 | Karma: 3,97 | Přečteno: 114x | Diskuse| Poezie a próza

Dora Kubinova

Škodovka

Naše trabanty sa dožívali pomerne krátkeho života. Bolo to dané možno technickým zameraním môjho otca, úrovňou servisov, rybárskymi revírmi a v neposlednom rade asi použitými technológiami súdruhov z NDR. Ale ten život bol bohatý, nikdy nešli dva krát tou istou cestou a málokedy sa im pokazili tie isté veci. A na pumpe sme im vždy namiešali trochu iný drink. Na to by nám predsa bol stačil náš kufrík s rodinným striebrom. Nestačil. Poruchy boli vždy iné, a keď sa vystupňovali nad únosnú mieru – spravidla po štyroch rokoch vernej služby, kupoval sa trabant nový. Iba kufrík s rodinným striebrom ostával ten istý a občas k nemu niečo pribudlo. Tak sa stalo, že sme jedného dňa mali škodovku, ale náhradné diely v rodinnom striebre ešte naďalej patrili prevažne trabantovi, navijakom a niečo k foteniu. Autá sa nám obvykle pokazili zhruba po 500 kilometroch /u trabantov 500 kilometrov svižnej chôdze/. Ale boli slušné, vždy sa s nami lúčili na prekrásnych scenériách – teda pokiaľ to nebolo napríklad na hlavnej ceste do Ľubľany. A niekedy dokonca rovno pred servisom kľakli – potom ale ten servis musel mať veľmi dlhé a exoticky znejúce meno v Kiskunfélegyházi.

20.11.2013 v 7:51 | Karma: 6,87 | Přečteno: 633x | Diskuse| Cestování

Dora Kubinova

S čerstvým vodičákom

Konečne som sa stala majiteľom vodičského preukazu. Síce to neznamenalo, že viem jazdiť – s tým to nemalo nič spoločné. Ale bol to základ. Požiadala som kolegu, aby mi dal pár lekcií. Nie je jednoduché jazdiť s vlastným manželom, alebo nedajbože s vlastným otcom. V praxi to vyzeralo tak, že sme služobnou škodovkou vyštartovali po lístky na hokej, po skripta, po bývalú frajerku, súčasnú frajerku a občas aj po budúcu frajerku. Taxikárčila som, učila sa. Pri prvom cúvaní som nabrala stĺpik na parkovisku. Bol podmierečný, viac neviditeľný a kolega sľuboval, že bude mlčať. No veriť chlapovi! Ledva rozrazil dvere okamžite dostali všetci podrobnú svodku o mojom šoférovaní.

15.11.2013 v 9:13 | Karma: 5,98 | Přečteno: 328x | Diskuse| Cestování

Dora Kubinova

Bez vodičáku

Dovolenky s rodičmi mali vždy svoje neopísateľné kúzlo. Ak nechcíplo auto, určite rupli iné veci. Boli sme v Poľsku a kochali sa prírodou. Môj otec niečo prekračoval a bol tam natiahnutý tenký drôt a bolo po kochaní sa. Vrátili sme sa na ubytko – na priváte v Bielom Dunajci – Tatry z poľskej strany.

8.11.2013 v 15:39 | Karma: 10,42 | Přečteno: 532x | Diskuse| Cestování

Dora Kubinova

Stopom po mori

Nie každý má stajňu a dopestuje si svojho vlastného koňa. Väčšina z nás má dva plus KK . Síce neviem, čo to znamená, ale v novinách sa to spomína najčastejšie a určite to znamená, že sa vám tam nezmestí ani do špajzky a ani do pivnice menší kôň. Niekedy je problém s dvomi kompótmi a jedným dieťaťom.

5.11.2013 v 21:41 | Karma: 5,69 | Přečteno: 244x | Diskuse| Cestování
  • Počet článků 50
  • Celková karma 0
  • Průměrná čtenost 320x
Potulný programátor, ktorý má rád anglický humor v kombinácii s českou klasikou. Nič človečie mi nie je sväté.